„Na celú organizáciu sme mali len niekoľko dní. Do Ríma bolo potrebné dostať všetky potrebné materiály, pripraviť kópie zmluvy, zabezpečiť logistiku do najmenších detailov.
Niekoľko dní pred 25. marcom bol z Bruselu vypravený osobitný vagón, ktorý mieril cez Luxemburg do Ríma. Boli v ňom všetky preklady, kópie a ďalšie materiály potrebné k príprave slávnostného aktu podpísania. Sám som cestoval tým istým vlakom, aby som zabezpečil, že vagón príde do Ríma v poriadku. Avšak v Bazileji sa Švajčiari rozhodli vagón zadržať. Nepomohli ani telefonáty, ani moje rozčúlenie a musel som pokračovať do Milána, kde mi mal byť vagón odovzdaný. Keď som v Miláne hľadal „svoj“ vagón, nebolo ho, zmizol so všetkými materiálmi! Po niekoľkohodinovom hľadaní, počas ktorého ma oblieval studený pot, som vagón našiel, odstavený na vedľajšej koľaji o niekoľko kilometrov ďalej.
Po tom, čo sme prišli do Ríma sme pokračovali v prepisovaní zmluvy na stroji, pretože kópie neboli ešte hotové. Do Ríma nám priviezli „rukopis,“ ktorý pozostával s prefotených doškrtaných stránok, ktoré bolo treba upraviť v rímskej tlačiarni.
Vo Val-Duchesse dňom i nocou pracovali rôzni experti diskutujúc o slovíčkach, vetách. Ako vidíte nič sa nezmenilo! A keď sa dohodli na nejakej formulácii, zavolali nám do Ríma a požiadali o zaznamenanie potrebných zmien do dokumentov.
Podlaha bola doslova zahádzaná papierom, kopírakmi a šablónami. Večer, keď prišla upratovačka a videla na zemi toľko popísaného papiera, vyhodila ho. Nič z toho nebolo možné zachrániť, všetko skončilo vo verejnom odpade! Zúfalo sme zavolali do Val-Duchesse, aby nám poslali tím sekretárok, ktoré nám pomohli pripraviť nové šablóny.
Nakoniec sme však museli zozbierať samotné hotové dokumenty. Univerzita v Ríme nám poslala na výpomoc študentov, ktorí dostali niekoľko lír ako mzdu, ale ich pomoc netrvala dlho. Na druhý deň začali štrajkovať a žiadať o zvýšenie platu o 200 lír na hodinu!
Výsledkom všetkých týchto logistických problémov bolo, že v deň podpísania nebolo hotové zalomenie textu na stranu a ministri a šéfovia delegácií podpísali balík bieleho papiera! Načas boli vytlačené boli len prvá a posledná strana dvoch kópií. A medzi tými dvomi stranami nebolo nič, len prázdne hárky papiera. Ale okrem úzkeho okruhu ľudí, nikto nepochyboval o tom, čo podpisuje. Najdôležitejšie bolo zabezpečiť, aby sa novinári nedostali príliš blízko k „zmluvám.“ Ale nakoniec sa to podarilo. Našťastie, keď nastal moment pečatenia zmluvy, ktoré sa považuje za jej oficiálne prijatie, bolo všetko v poriadku.
Pokračoval som vo svojej európskej kariére a zorganizoval som viac ako dvadsať zasadnutí EURATOMu v Bruseli a v zahraničí a zúčastnil som sa na organizácii asi desiatich zasadnutí Európskej rady.
Po všetkých tých rokoch si stále veľmi dobre spomínam na ten marec a ešte stále verím v tú Európu, ktorú som videl prichádzať na svet.“
