Dnešné deti sa narodili do Únie, ktorá tvorí ich prostredie. Ich rodičia a starší Európania, ktorí prežili pokrokové budovanie EÚ v posledných 50-tich rokoch, však boli v inej situácii. Ako by ste súčasnému mladému Európanovi opísali každodenný život v Európe v minulosti, keď v nej ešte boli hranice?
V roku 1957, keď bola podpísaná Rímska zmluva, bolo zo súčasných 27 členských štátov len desať demokracií, vo zvyšných 17 bolo iné zriadenie. V Európskej únii sa považuje za samozrejmosť, že mier, sloboda a demokracia sú pre každého jedinca základnou podmienkou nezávislého života bez diskriminácie a netolerancie. Okrem toho sú prosperujúce hospodárstvo a štát so stabilným sociálnym zabezpečením dôležité na to, aby sme mohli všetkým ponúknuť rovnaké príležitosti. Každodenný život sa, žiaľ, veľmi zmení, keď tieto podmienky ostanú nesplnené.
Keď porovnáme život v Európe dnes a pred päťdesiatimi rokmi, nie je to len otázka fyzických hraníc a obmedzení, ktoré s nimi súvisia, ale je to aj o hraniciach toho, čo môžete povedať, myslieť si alebo čítať, alebo kam ísť, je to aj o slabých pracovných príležitostiach a o limitovanom prístupe ku kultúre a vedomostiam. Mnohé z týchto obmedzení Únia eliminovala a dnešnej mládeži ponúka oveľa viac možností, ako bolo dostupné či povolené skorším generáciám.
Hoci mladá generácia by si mala byť vedomá európskej minulosti a hodnotného príspevku európskej integrácie k budovaniu lepšej súčasnosti, EÚ musí svojim občanom dokázať, že je stále významná pri zdolávaní výziev súčasnosti. Za posledných 50 rokov sa mnohé v Európe zmenilo k lepšiemu, ale nemôžme si sadnúť so založenými rukami a zaspať na vavrínoch dobre urobenej práce. Zmena je súčasťou dnešného života a nové výzvy neustále prichádzajú. Z radov dnešnej mládeže vyrastú budúci lídri, ktorí budú na prekonanie týchto výziev potrebovať inštitúcie a štruktúry. Práve EÚ je mocným nástrojom na riešenie problémov 21. storočia spojených s globalizáciou, klimatickými zmenami, bezpečnosťou či vzostupom extrémizmu.
Za posledných 50 rokov sa členské štáty museli vzdať (niekedy neochotne) určitých rozhodovacích právomocí v prospech EÚ. Preto sa občas zdá, že medzi názormi za „viac Európy“ a za „menej Európy“ existuje isté napätie. Kde podľa vás spočíva rovnováha týchto otázok suverenity pre budúcu Európu?
Keď hovoríme o suverenite, musíme rozlišovať medzi formálnou a skutočnou suverenitou. Či sa nám to páči alebo nie, formálna suverenita členských štátov je v mnohých oblastiach ilúziou, napríklad v oblasti kapitálových trhov, terorizmu, organizovaného zločinu a ochrany spotrebiteľov, ktoré sú svojou povahou medzinárodné globálne javy. Na týchto globálnych arénach nemajú jednotlivé krajiny prostriedky, aby účinne presadili svoje formálne právomoci.
Dokonca aj tá najväčšia krajina EÚ Nemecko predstavuje len 1,3 % svetového obyvateľstva. A HDP Francúzska je nižšie ako množstvo peňazí obchodovaných na finančných trhoch počas jediného dňa.
V tomto kontexte sa odstúpením určitej formálnej národnej suverenity v prospech spoločnej suverenity na úrovni EÚ a získaním tak skutočnej suverenity vytvára pre Európu ten najúčinnejší nástroj ochrany občanov a spotrebiteľov. V takých prípadoch to často nie je o odstúpení suverenity, ale skôr o vzájomnej spolupráci s cieľom získať skutočnú suverenitu pre nás všetkých.
V tejto súvislosti je euro najlepším príkladom toho, ako celok prevyšuje svoje časti. Na základe nedávnych skúseností sa jasne potvrdilo, že euro nás chráni proti otrasom na finančnom trhu. Vďaka euru je hospodárstvo v eurozóne odolnejšie voči vonkajším nárazom. Nie je to tak dávno, čo národné meny oslabovali špekulácie, ktoré mnohým občanom spôsobovali strádanie a nezamestnanosť. Prijatím jednotnej meny sa členské štáty eurozóny vzdali určitej kontroly, ale získali veľké množstvo výhod. Makroekonomická stabilita a dlhodobo nízke úrokové sadzby, ktoré podporujú dlhodobý hospodársky rast, sú toho dobrými príkladmi.
(úryvok z rozhovoru uverejneného na stránke European Economy News
)
