Ktorá udalosť vás od podpísania Rímskej zmluvy najviac poznačila?
Raymond Barre, podpredseda Komisie (1967-73), zodpovedný za hospodárske a finančné záležitosti.
Raymond Barre : Od roku 1960 som stál pri vývoji Európskeho spoločenstva, neskôr Európskej únie a bol som svedkom mnohých udalostí, ktoré hoci boli často nečakané v konečnom dôsledku prispeli k rozvoju tohto veľkého projektu. Nebudete preto prekvapení, keď poviem, že udalosť, ktorá ma najviac od podpísania Rímskej zmluvy poznačila, bolo vytvorenie Európskej hospodárskej a menovej únie. V roku 1969 som predložil prvé návrhy týkajúce sa tejto oblasti, ktoré neskôr poslúžili ako základ pre rozhodnutia samitu hláv štátov a predsedov vlád Európskej únie v decembri 1969. Neskôr som sa už ako predseda vlády v Paríži zaoberal zavedením a fungovaním Európskeho menového systému. V roku 1999 toto veľké úsilie a nezlomená politická vôľa Francúzska a Nemecká vyústili do vytvorenia Hospodárskej a menovej únie. Pri všetkých projektoch v rámci Európskeho spoločenstva sú najdôležitejšími čas a trpezlivosť.
Mario Monti, komisár pre vnútorný trh (1995-99) a hospodársku súťaž (1999-2004)
Mario Monti: Integrovaná Európa nie je štátom, skôr ide o dynamický proces, ktorý sa prejavuje prostredníctvom úspechov a neúspechov, ktoré zohrávajú významnú úlohu v tomto historicky bezprecedentnom projekte. Rovnako ako udalosti aj „ne-udalosti“ zohrávajú dôležitú úlohu. Pre mňa sú teda najdôležitejšími tieto:
- najvýznamnejším pozitívnym momentom je opätovné zjednotenie Európy 1. mája 2004. Model, ktorý bol navrhnutý pred päťdesiatimi rokmi dokázal, že je schopný fungovať v nesmierne zložitých a nepredvídateľných podmienkach, aby naplnil nádeje krajín a ľudí, ktoré vkladajú do demokracie a hospodárskeho a sociálneho pokroku.
- najvýraznejším negatívnym momentom bolo francúzske odmietnutie ústavnej zmluvy 30. mája 2005 a niekoľko dní na to rovnaký výsledok referenda v Holandsku. Spomalilo to proces plnenia cieľov Európy účinným a efektívnym spôsobom a odhalilo aká veľká je priepasť v porozumení medzi európskymi občanmi a inštitúciami, ktoré by im mali slúžiť. Rovnako to nedôstojným spôsobom ukázalo cynickú hru na obviňovanie Európy, ktorá slúži ako zásterka za neúspechy národných politikov, ktorým sa riadenie vymklo spod kontroly. Tento obrovský neúspech sa môže však ukázať ako moment pravdy, ktorý sme veľmi potrebovali a môže nás priviesť k zamysleniu sa nad tým, ako dosiahnuť lepší model správania sa tých, ktorým bola zverená v Európe politická moc, či už na národnej alebo európskej úrovni.
- za najvýznamnejšiu „ne-udalosť“ týchto päťdesiatich rokov a dúfam, že mnohých desaťročí, ktoré ešte prídu je mier medzi členskými štátmi Európskej únie. Keby zakladajúce štáty – najmä dva najväčšie z nich, nezačali spolupracovať v rámci spoločenstva, mohla by sa situácia vyvinúť podľa starého princípu súperiacich štátov.
Aké sú vaše nádeje pokiaľ ide o ďalších 50 rokov Európy?
Raymond Barre : Nezdieľam obavy týkajúce sa rozpadu Európskej únie po jej rozšírení. Myslím si, že všetky členské štáty, staré aj nové, sú presvedčené o tom, že je v ich záujme, aby sa Európska únia skonsolidovala a rozvíjala. Aj v tomto prípade bude možné dosiahnuť výsledky až po vytrvalom úsilí. Pre rozvoj Európskej únie v najbližších 50 rokoch je potrebné zaoberať sa týmito dvoma hlavnými oblasťami: na jednej strane zavedením zahraničnej politiky, ktorá by umožnila Únii uplatňovať jej názory a záujmy v medzinárodných záležitostiach; na druhej strane, ak chce byť Európska únia braná vážne, bude potrebné, aby mala vlastné kapacity v oblasti obrany. V týchto dvoch oblastiach, ako aj v oblasti menovej únie, ktorá sa týka predovšetkým zvrchovanosti štátov, je možné dosiahnuť konkrétne výsledky vďaka nepretržitému úsiliu a odhodlaniu. Takéto sú základné prvky „európskej Európy“, akú by som si prial ja.
Mario Monti: Dúfam, že moja vízia je zrejmá z mojej odpovede na prvú otázku. Rád by som k tomu dodal jediné − nielen ako komisár, ktorým som bol desať rokov (a stážista, ktorým som bol tri pre mňa inšpirujúce mesiace, keď Rímska zmluva mala len 7 rokov), ale skôr ako európsky občan by som chcel povedať: ĎAKUJEM! Ďakujem zamestnancom európskych inštitúcií a ich predchodcom. Samozrejme, že aj oni môžu a musia pracovať ešte lepšie. Avšak za ich službu Európe im patrí veľká vďaka nás všetkých.
