Európsky rok rozvoja

Európsky rok rozvoja

článok

Dôstojná práca: paradigma rozvoja spoločnosti

„Volám sa Noemí Sandovan a pracujem vo firme na výrobu fliaš pre Pepsi a Coca Colu. Predtým som pracovalav maquilách (továrne na odevy a textil, pozn. aut.), kde som si vytrpela veľa zneužívania. Vyrozprávam vám, čo sa mi stalo. Môj mladší syn má 15 rokov. V druhom mesiaci tehotenstva s ním som musela prácu v maquile ukončiť. Mala som infekciu močových ciest, lebo som nesmela piť. Keď som pila, išla som na toaletu dva krát, volali si ma do kancelárie a kričali na mňa. Tak som sa rozhodla nepiť. Výsledky vyšetrenia ukázali, že mám závažnú infekciu. Lekár mi povedal, že ak nebudem piť, budem musieť ísť na potrat. Hovorila som o tom s vedúcim. Povedal mi, že je to moje rozhodnutie, že môžem odísť. Keďže sa infekcia nezlepšila, musela som dať výpoveď.“

Zvyčajne ráno okolo šiestej som sa budila na streľbu. V hoteli sa nás snažili občas presvedčiť, že to bol ohňostroj, ale ozbrojený strážca pred vstupom toto optimistické vysvetlenie príliš nepodporoval. V hlavnom meste stredoamerického štátu Salvádor je navonok všetko v poriadku. Ale len zdanlivo. Mesto, ako aj celú krajinu, majú rozparcelované gangy, tzv. maras, ktoré sú smutným pozostatkom dlhej a krvavej občianskej vojny. Vypukla dôsledkom konfliktov v minulosti a nestability, a zúrila v rokoch 1979 až 1992. V tom čase patril Salvádor k najnebezpečnejším krajinám na svete.

„Dobrý deň, volám sa Jessica Rosana a som členkou spoločnosti Mujeres Transformando. Už sedem rokov pracujem v maquilách.. Niekedy zavesia nad pracovníčku vlajku s florescenčným papierom, ktorý vidí celá továreň. Je na nej je napísané „SLEDOVANIE“. Znamená to, že ak sa jej nepodarí výrobok, musí ho vypárať a skúšať znova, kým nebude dobre ušitý.“

V Salvádore som bola spolu s kolegami zo štyroch európskych krajín kvôli spoznávaniu pracovných podmienok šičiek v maquilách, ale aj tých, ktoré pracujú doma.

„Volám sa Juana Emilia Díaz, pochádzam z mesta El Paisnal. Som vyšívačka ako mnohé moje kolegyne. Tento typ práce akceptujeme, pretože maquily sú príliš ďaleko od miesta, kde bývame. Povedali nám, že môžeme pracovať doma, starať o deti, udržiavať domácnosť, a že sprostredkovateľka bude s pracovným materiálom dochádzať k nám. V tej chvíli sme si mysleli, že je to dobrá práca. Ale teraz si uvedomujeme, ako nás využívajú a neplatia nám za prácu, ktorú robíme. Nestojí to za to.“

Existuje všeobecné povedomie o tom, že mzdy v odevnom priemysle nie sú dostatočné na uspokojenie potrieb pracovníkov a ich rodín. V mnohých prípadoch sotva dokážu pokryť náklady na stravu a bývanie. Nanešťastie globálna štruktúra a dynamika tohto odvetvia vplýva na likvidáciu národných procesov stanovovania miezd. Krajiny sa obávajú, že stratia pracovné miesta pre svojich obyvateľov, lebo konkurencieschopnosť je určovaná mzdami a podmienkami práce.

„Dobrý deň, volám sa Rosa María Marroquín, pochádzam z mesta El Paisnal. Aj ja som domáca vyšívačka. Keď nám ponúkli túto prácu, bola to pre nás úľava, lebo sme mohli doma dávať pozor na deti. Ale dnes si uvedomujeme, že nás využívajú, pretože je to práca, ktorej sa niekedy venujeme takmer celú noc. Za málo peňazí.

Myslím si, že všetko, čo nám sľúbili, že nám budú platiť, bolo veľké klamstvo. Pracujeme s ľuďmi, ktorí nás využívajú. Prakticky nás zneužívajú aj tí, ktorým odovzdávame hotové výrobky. Verím, že nám organizácie ako Mujeres Transformando pomáhajú. Dostali sme možnosti, ktoré sme predtým od iných inštitúcií nedostali, aby sme videli, či nám platia aspoň minimálnu mzdu. Práca, ktorú robíme, je náročná. Využívajú nás, lebo nám málo platia a nemáme žiadne výhody ako napríklad vianočný bonus, zdravotné poistenie…nič z toho nemáme.“

Šičky a “bordadoras“ (vyšívačky) nachádzajú podporu v organizácií Mujeres Transformando http://www.mujerestransformando.org/. Táto organizácia im poskytuje sociálnu, zdravotnú a právnu pomoc a poradenstvo. Vyšívačky nemajú pracovné zmluvy, žiadne sociálne, pracovné a zdravotné istoty.

„Chcem vám povedať, že pre mňa to je naozaj ťažká práca. Motív, ktorý vyšívame, je takmer vždy náročný, nikdy sme nedostali ľahkú prácu. Bolo pre mňa ťažké urobiť jeden výrobok, lebo mi to trvalo viac ako deň. Moja denná mzda bola od 2,50 do 2,40 $. Aby som vyrobila 15 kusov, potrebovala som pomoc nielen mojich dcér, ale aj mojej netere, tak nás spolu pracovalo šesť. Firma nie je spravodlivá, lebo nás využíva. Ja už veľa robiť nevládzem, lebo sa mi zhoršil zrak. Po šiestich až ôsmich hodinách vyšívania už nevládzem. Ďakujem Mujeres Transformando, lebo nás, otrokov firmy, podporujú. “

Skutočné mzdy globálne klesajú. Najnovšia štúdia konzorcia pracovných práv (WRC) o skutočných platoch v odevnom priemysle v 15 krajinách sveta zistila, že medzi rokmi 2001 a 2011 sa mzdy pracovníkov a pracovníčok v skutočnosti reálne znížili. Podľa štúdie predstavovali mzdy prevládajúce v tomto odvetví za bežný pracovný týždeň pred odpočítaním daní a bez pláce za nadčasy v priemere o trochu viac ako tretinu (36,8 %) z rozpočtu potrebného na mzdu potrebnú na život. V niektorých krajinách (vo Vietname  a Bangladéši, ktoré sú najväčším poskytovateľov oblečenia a zaznamenávajú najvyšší rast na svete) predstavovali mzdy len 22 a 14 % z dôstojného platu.

Štúdia WRC ukázala, že reálne mzdy sa v Bangladéši, Mexiku, Hondurase, Kambodži  a Salvádore  počas posledných 10 rokov znížili v priemere o 14,6 %. Ešte viac sa tak zvýšil rozdiel medzi výškou mzdy pracovníkov a sumou, ktorú by zarobiť potrebovali na pokrytie svojich základných potrieb.

„Teraz pracujem s organizáciou Mujeres Transformando. Vďaka Božej pomoci som dostala šancu stretnúť sa s mnohými ženami, ktoré vykonávajú túto prácu. Vedeli sme, že žijú aj v iných častiach štátu, lebo sprostredkovateľka, ktorá nás prišla skontrolovať, hovorila, že zajtra pôjde kontrolovať inde. Vtedy sme si uvedomili, že vyšívačky pôsobia aj v iných častiach štátu.  Iniciatívou Mujeres Transformando bolo nájsť tieto ženy a povedať im, že sa musia zorganizovať, aby získali pracovné istoty.“

Monserrat Arévalo, riaditeľka Mujeres Transformando nám povedala: „Zistili sme, že všetky výrobky, ktoré vyšívačky robia, sú určené na export, predovšetkým do USA. Tam sa predávajú v luxusných obchodoch a luxusných obchodných centrách. Šaty stoja od 164 – 200 $, ale vyšívačkám platia, koľko  chcú.“

„Volám sa María Lydia Mejías Resino a pochádzam z mesta Tenancingo. Pracujem ako domáca vyšívačka.

Koľko môžete zarobiť za týždeň?
To závisí  od výrobkov, ktoré mi sprostredkovateľka prinesieme. Teraz pracujem na výrobku, ktorý stojí okolo 2,50-2,40 $. Najdrahší výrobok, na ktorom som pracovala, stál okolo 3$
A koľko kusov môžete urobiť za deň?
Ak motív nie je príliš náročný, môžem urobiť za deň jeden až dva kusy
A koľko môžete urobiť za  týždeň?
V pondelok som odovzdala 10 kusov a dostala som 23 $. Desať kusov po 2,30 $.“

Po štyroch mesiacoch po návrate domov, keď sme pripravovali film, z ktorého pochádzajú všetky tieto autentické výpovede, sme sa dozvedeli, že všetky „bordadoras“ združené v Mujeres Transformando stratili prácu. Sprostredkovateľka už k žiadnej z nich viac neprišla. To preto, lebo sa spoločne snažili urobiť niečo pre seba a pre mnohé anonymné ženy postihnuté neistým „osudom vyšívačiek“.

Autorka: Zuzana Jezerská, Slovenské centrum pre komunikáciu a rozvoj

#M4Dproject

Informácie o partnerovi

Platforma MVRO

Slovenská Platforma mimovládnych rozvojových organizácií je strešnou organizáciou 31 mimovládnych rozvojových organizácií na Slovensku, s ktorými spoločne zdieľa víziu globálnej a lokálnej spravodlivosti a rovnosti pre každého Viac…

„Volám sa Noemí Sandovan a pracujem vo firme na výrobu fliaš pre Pepsi a Coca Colu. Predtým som pracovalav maquilách, kde som si vytrpela veľa zneužívania.

- Noemí Sandovan

Mzdy klesajú

  • Reálne mzdy sa v Bangladéši, Mexiku, Hondurase, Kambodži a Salvádore počas posledných 10 rokov znížili v priemere o 14,6 %.

Zdroj:Dôstojná práca: paradigma rozvoja spoločnosti