European Union website, the official EU website

História Európskej únie

História Európskej únie

Zakladatelia EÚ

Títo lídri svojimi víziami podnietili vznik Európskej únie, v ktorej dnes žijeme. Bez ich energie a motivácie by sme nežili v mierovom a stabilnom prostredí, ktoré v súčasnosti považujeme za samozrejmosť. Skupinu zakladateľov EÚ tvorili rôzne osobnosti, od bojovníkov za slobodu po právnikov. Spájala ich však rovnaká méta: mierová, zjednotená a prosperujúca Európa. Okrem uvedených zakladateľov sa na európskom projekte svojom prácou i tvorivými impulzmi neúnavne podieľali aj mnohé ďalšie osobnosti. Zostavovanie tohto oddielu venovaného zakladateľským osobnostiam preto naďalej pokračuje.

1945 – 1959

Mierová Európa – začiatky spolupráce

Vytvorenie Európskej únie má cieľ zastaviť časté a krvavé vojnové konflikty medzi susediacimi krajinami, ktoré kulminovali počas druhej svetovej vojny. V záujme zabezpečenia trvalého mieru sa európske krajiny začínajú od roku 1950 hospodársky a politicky zjednocovať v Európskom spoločenstve uhlia a ocele. Šiestimi zakladajúcimi krajinami sú Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. Päťdesiate roky sú poznamenané studenou vojnou medzi Západom a Východom. Sovietske tanky v roku 1956 potlačia protesty proti komunistickému režimu v Maďarsku. V roku 1957 dochádza k podpísaniu Rímskej zmluvy, vďaka ktorej vzniká Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) alebo „spoločný trh“.

1960 – 1969

Obdobie hospodárskeho rastu

Šesťdesiate roky predstavujú z hospodárskeho hľadiska priaznivé obdobie, čomu napomáha skutočnosť, že krajiny EÚ pri vzájomnom obchodovaní už nevyberajú clo. Rovnako uzatvárajú dohodu o spoločnej kontrole produkcie potravín, aby ich mal každý dostatok – a v poľnohospodárskej výrobe sa veľmi skoro dostavuje dokonca prebytok. Máj 1968 sa preslávil študentskými nepokojmi v Paríži. Mnoho zmien v spoločnosti a správaní sa pripisuje takzvanej „Generácii 68“.

1970 – 1979

Spoločenstvo rastie – prvé rozšírenie

K Európskej únii 1. januára 1973 pristupuje Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo, čím sa počet členských štátov zvýši na deväť. V dôsledku krátkeho, no krutého arabsko-izraelského konfliktu v októbri 1973 nastáva energetická kríza a hospodárske problémy v Európe. Zvrhnutím Salazarovho režimu v Portugalsku v roku 1974 a smrťou generála Franca v Španielsku v roku 1975 sa končia posledné pravicové diktatúry v Európe. V rámci regionálnej politiky EÚ sa začínajú presúvať veľké objemy finančných prostriedkov na vytváranie pracovných miest a infraštruktúry v chudobnejších oblastiach. Rastie vplyv Európskeho parlamentu na záležitosti EÚ. V roku 1979 môžu všetci občania po prvý raz priamo voliť svojich zástupcov. V sedemdesiatych rokoch sa zintenzívňuje boj proti znečisteniu životného prostredia. EÚ prijíma právne predpisy na ochranu životného prostredia, v ktorých sa po prvýkrát uvádza zásada „znečisťovateľ platí“.

1980 – 1989

Tvár Európy sa mení – pád Berlínskeho múru

Poľský odborový zväz Solidarność na čele s Lechom Walesom sa po štrajkoch v gdanských lodeniciach v lete 1980 stáva pojmom v celej Európe a vo svete. V roku 1981 sa Grécko stáva desiatym členom EÚ. O päť rokov na to k nej pristúpi aj Španielsko a Portugalsko. V roku 1986 dochádza k podpísaniu Jednotného európskeho aktu. Ide o zmluvu, ktorá tvorí základ rozsiahleho šesťročného programu zameraného na riešenie problémov s voľným cezhraničným obchodom v rámci EÚ, a vďaka ktorej tak dochádza k vytvoreniu „jednotného trhu“. Významný politický zlom predstavuje pád Berlínskeho múru, ku ktorému došlo 9. novembra 1989. Po dvadsiatich ôsmich rokoch dochádza k otvoreniu hraníc medzi východným a západným Nemeckom. Spojením východného a západného Nemecka v októbri 1990 tak nastáva opätovné zjednotenie Nemecka.

1990 – 1999

Európa bez hraníc

Po páde komunizmu v strednej a východnej Európe sa Európania susedsky opäť zblížili. V roku 1993 sa podarilo zavŕšiť vytvorenie jednotného trhu, ktorý sa vyznačuje „štyrmi slobodami”. Ide o voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu. Deväťdesiate roky sú obdobím dvoch zmlúv: Maastrichtskej zmluvy o Európskej únii z roku 1993 a Amsterdamskej zmluvy z roku 1999. Občania sa zaujímajú o otázky ochrany životného prostredia, ako aj spolupráce Európanov v oblasti bezpečnosti a obrany. V roku 1995 pristupujú k EÚ tri ďalšie štáty: Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Malá luxemburská dedina prepožičala svoje meno „Schengen” dohodám, ktoré ľuďom postupne umožňujú cestovať bez pasových kontrol na hraniciach. Vďaka finančnej podpore EÚ študujú milióny mladých ľudí v iných krajinách. Komunikácia je čoraz ľahšia, pretože rastie počet ľudí využívajúcich mobilné telefóny a internet.

2000 – 2009

Ďalšia expanzia

V tomto období sa euro stáva pre mnohých Európanov novou menou. Počas tohto desaťročia túto menu zavádza čoraz viac štátov. Po páde budov v New Yorku a Washingtone v dôsledku nárazu unesených civilných lietadiel sa 11. september 2001 stáva synonymom „vojny proti terorizmu“. Krajiny EÚ začínajú oveľa užšie spolupracovať v boji proti trestnej činnosti. Politické rozdelenie východu a západu Európy konečne prestáva existovať, keď sa v roku 2004 k EÚ pripája 10 nových krajín, po ktorých v roku 2007 nasleduje Bulharsko a Rumunsko. V septembri 2008 zasahuje svetové hospodárstvo finančná kríza. Všetky krajiny EÚ ratifikujú Lisabonskú zmluvu, ktorá vstúpi do platnosti v roku 2009. Vďaka tejto zmluve má Únia k dispozícii modernejšie inštitúcie a efektívnejšie pracovné metódy.

2010 – súčasnosť

Desaťročie výziev

Svetová hospodárska kríza prudko otriasa Európou. EÚ pomáha viacerým krajinám pri riešení ich ťažkostí a s cieľom zvýšiť bezpečnosť a spoľahlivosť bankových inštitúcií. Európska únia získava v roku 2012 Nobelovu cenu za mier. V roku 2013 sa Chorvátsko stáva 28. členským štátom EÚ. V agende EÚ patrí popredné miesto zmene klímy. Lídri uzatvárajú dohodu o znížení škodlivých emisií. V roku 2014 sa konajú voľby do Európskeho parlamentu, kde sa dostáva viac euroskeptikov. V dôsledku anexie Krymu Ruskom dochádza k vytvoreniu novej bezpečnostnej politiky. Na Blízkom východe a v rôznych krajinách a regiónoch na celom svete narastá náboženský extrémizmus, čo vedie k nepokojom a vojnovým konfliktom, v dôsledku ktorých mnoho ľudí uteká zo svojich domovov a hľadá útočisko v Európe. EÚ čelí dileme, ako sa o nich postarať, no zároveň sa stáva cieľom niekoľkých teroristických útokov.