Európsky portál pre mládež
Informácie a príležitosti pre mladých ľudí v celej Európe.

TAK TI TREBA, NAČO SI SA TAM TREPALA?!

Vraj si treba dávať pozor, čo si človek želá, lebo sa to môže splniť.

Vysnívala som si EDS ako rok v nejakom škandinávskom kultúrnom centre, chcela som privoňať ku kultúrnemu manažmentu, produkcii, PR detailnejšie. Dopadlo to inak. V rumunskom mediálnom centre poskytujúcom aj jazykové kurzy seniorom som zažila 12 mesiacov takmer intenzívnej bezstarostnosti. Neplánovane som sa obtrela o občiansky aktivizmus, komunitné projekty a ekológiu.Takže teraz fičím na lokálnej ekonomike, zelenej doprave, separovaní odpadu a čoraz viac ma fascinuje eco/recyclo art.

EDS ako laboratórium

Mojou vysielajúcou organizáciu bol kultúrny uzol Stanica-Záriečie, kde som počas vysokoškolskej praxe stretávala zahraničných dobrovoľníkov. V podobnom prostredí som si predstavovala svoju budúcnosť i ja. Zároveň mi však chýbala guráž vidieť samu seba po 5-ročnom štúdiu kulturológie ako schopnú vytvárať a realizovať kultúrne a umelecké projekty. Potrebovala som premostiť štúdium a prácu. EDS sa mi pozdávala ako vhodné laboratórium na testovanie vlastných kompetencií a limitov. Hostiteľskú organizáciu som najskôr hľadala zľahka, mesiac som len šperkovala životopis a motivačný list. Oslovené organizácie odpísali, že uprednostnili iného kandidáta, alebo ma chceli hosťovať v neskoršom termíne. Pár dní pred uzávierkou došiel e-mail o „last minute výzve“ v Rumunsku. Aktivity sčasti napĺňali moje očakávania: mediálne centrum so sociálnymi a interkultúrnymi tréningami, i umenie okrajovo zmieňovali.

 

Prekonávanie predstudkov a stereotypov v medzičase a medzipriestore

„Tam Ťa predajú na orgány a zvyšok pošlú na prostitúciu,“ tak znela najčastejšia reakcia mojej rodiny a známych, ktorí v Rumunsku nikdy neboli. To ma presvedčilo, že idem a basta. Pobyt za hranicami konfrontuje predžuté informácie s realitou – a končí opravou pôvodných názorov. Zistila som, že Rumunsko nie je krajinou Rómov (percentuálne zastúpenie je dokonca nižšie než na Slovensku!), nie všetci Rumuni sú počerní (ako svetlovláska som nebola raritou), a aj keď je na uliciach túlavých psov požehnane, požívajú status porovnateľný s kravami v Indii, hoci miestne samosprávy sa snažia regulovať situáciu sterilizáciou a značkovaním. Toľko k prekonávaniu, ale! Nečakala som, že sa mi stereotypy potvrdia a niektoré zosilnejú. Aj preto, že  EDS je tiež  medzičas/medzipriestor, v ktorom vznikne multikultúrna komunita dobrovoľníkov z rôznych kútov sveta pôsobiacich v hostiteľskej krajine. Vďaka ním to mám zatiaľ zaškatuľkované takto: na porozumenie angličtine od Francúza treba inkubačnú dobu aspoň týždeň. Nemci zásadne nemeškajú, Španieli a Portugalci sú naopak „maňana.“ A Taliani varili cestoviny a piekli pizze, po ktorých sa zaprášilo. Ako jediná zástupkyňa Slovenska som musela odpovedať na zovšeobecňujúce otázky. Či je moja vlasť už v únii a ako to vlastne bolo s tým rozdelením Československa (Rumunsko si niečo podobné po revolúcii odskákalo s Moldavskom) patrili k tým ľahším. Častejšie sa ma však pýtali, či sú všetci Slováci ako ja a ako dopadli Rumburak a Arabela.

 

Dobrovoľník ako „Yes Man“

Počas EDS sa na mňa nalepil postoj „Yes Man“-a (v mojom prípade teda „Yes Woman“). Jim Carrey vo filme s rovnomenným názvom podstúpi terapiu, v ktorej na akýkoľvek podnet reaguje slovom „áno.“ Zahraničný pobyt ma do tejto roly priam sotil. Na čo by som si doma netrúfla a v Rumunsku sa udialo akosi automaticky, bolo vypnutie sociálnych filtrov – akákoľvek žiadosť, pozvanie od kohokoľvek – prikývla som. Bol čas, ochota i zvedavosť. A tak som mala dočinenia s cieľovými skupinami, ktorým by som sa doma vyhla z jednoduchého dôvodu – nemám emocionálnu kapacitu (decká z domova, krpci v materskej škole, utečenci, seniori). Vyššie spomenutý postoj vedie o iného k  extrémne rýchlemu vytvoreniu siete kontaktov – čo mi napríklad zabezpečilo účasť v aktivitách pre kampaň kandidatúry Temešváru na titul EHMK 2020. Šéfka kampane sa venuje aj iným aktivitám, napr. rozvoju zelenej komunity v dedinke Stanciova, kde prijímajú dobrovoľníkov cez WWOOFing a Help Exchange.

 

Záver alebo čo z toho mám

Za ten rok som určite v mnohých smeroch podrástla, zbavila sa zopár ilúzií (i o sebe), no tiež som nadobudla nové. Aj vďaka tomu, že môj projekt nebol vôbec prechádzkou ružovým sadom, skôr tancovaním okolo horúcej kaše – a zistením, že naozaj žiadna sa neje taká horúca, ako sa navarí. Vďaka všetkým zúčastneným. Stálo to za to. Pokojne by som si to celé dala ešte raz. Hoci aj zajtra. Howgh.

 

Zuzana Grochalová

 

Dátum uverejnenia: štv., 02/05/2013 - 14:25


Tweet Button: 


Info for young people in the western balkans

Potrebujete pomoc alebo poradenstvo?

Opýtaj sa nás!