Navigation path

Left navigation

Additional tools

Európska komisia

[Check Against Delivery]

José Manuel Durão Barroso

predseda Európskej komisie

Rozlúčkový prejav predsedu Komisie Barrosa

Plenárne zasadnutie Európskeho parlamentu

Štrasburg 21. októbra 2014

Vážený pán predseda, vážené poslankyne, vážení poslanci,

v prvom rade by som vám rád poďakoval za pozvanie prehovoriť k tomuto parlamentu, bude to posledný raz, čo mám takúto príležitosť. Stretávame sa tu teda na konci môjho druhého funkčného obdobia predsedu Európskej komisie a veľmi sa teším, že som tu s vami a so svojimi kolegami, aby som vás oboznámil s našou bilanciou. Keďže ide o moju druhú Komisiu, myslím si, že môžem tiež odkazovať na uplynulých desať rokov.

Chcem sa s vami podeliť o to, čo cítim, čo prežívam a čo si myslím o spôsobe, akým Európska únia reagovala na tieto ťažké časy, a o tom, čo bude podľa mňa predstavovať najvýznamnejšie výzvy v budúcnosti.

Myslím si, že budete so mnou súhlasiť, ak poviem, že išlo o ojedinelé a náročné obdobie. Desať rokov krízy a reakcií Európskej únie na ňu. Nejde však len o finančnú a dlhovú krízu – nezabúdajme, že na začiatku môjho prvého funkčného obdobia sme čelili ústavnej kríze, keď dvaja zakladajúci členovia Európskej únie odmietli v referendách ústavnú zmluvu. Mali sme tu teda ústavnú krízu, mali sme tu dlhovú a finančnú krízu a celkom bezprostredne tu dnes máme geopolitickú krízu ako výsledok konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou.

Ústavná kríza, ktorou sme prešli, bola vlastne vyriešená lisabonskou ústavnou zmluvou. Je pravdou, že vtedy mnohí hovorili o tom, ako bude pre Európsku úniu nemožné dospieť k novej inštitucionálnej štruktúre. Skutočne nastali chvíle naplnené nejednoznačnosťou a pochybnosťami. V podstate sme ale mohli zachovať väčšinu acquis Európskej únie vrátane väčšiny nových prvkov lisabonskej ústavnej zmluvy, ktorú ratifikovali všetky členské štáty vrátane tých, ktoré ako keby dnes zabudli, že Lisabonskú zmluvu ratifikovali.

Nedávno zas (ekonomické záležitosti ponechám na koniec, keďže sú stále živé) sme čelili veľmi vážnej výzve a hrozbe pre našu stabilitu v Európe, ktorá vychádza z neprijateľného správania Ruska voči Ukrajine. A zaujali sme principiálne stanovisko. Ukrajine sme ponúkli dohodu o pridružení a dohodu o voľnom obchode a som rád, že napriek všetkým ťažkostiam Ukrajina dohodu o pridružení podpísala a ratifikovala. Chcem tomuto Parlamentu zagratulovať k tomu, že v ten istý deň a v tú istú hodinu, keď ukrajinský parlament ratifikoval dohodu, ste ju ratifikovali aj vy a ukázali ste tak, že Ukrajine, ktorá je súčasťou európskej rodiny národov, môžeme ponúknuť nádej.

Vieme, že v čase, keď k vám hovorím, kríza ešte vyriešená nie je. Myslím si ale, že môžeme byť hrdí na náš principiálny postoj, na to, že sme úplne jednoznačne odsúdili počínanie Ruska a vlastne aj na to, že dohoda o pridružení bola ratifikovaná nielen s Ukrajinou, ale aj s Gruzínskom a Moldavskom, pretože sa nazdávam, že máme povinnosti voči týmto krajinám, ktoré sa pozerajú na Európu s elánom a nádejou na spoločnú budúcnosť s nami, keďže chcú vyznávať tie isté hodnoty.

Stále pôsobíme v úlohe sprostredkovateľa, dnes sa koná rokovanie s vládou Ruska a vládou Ukrajiny sprostredkované Komisiou venované energetike – politické riešenie na základe rokovaní je teda možné, usilujeme sa o to. Je v záujme všetkých strán dosiahnuť politickú dohodu, avšak takú, ktorá rešpektuje princípy medzinárodného práva; politickú dohodu, ktorá uznáva právo krajiny, ktorá je naším susedom, aby rozhodovala o svojej vlastnej budúcnosti; politickú dohodu, ktorá rešpektuje zvrchovanosť a nezávislosť tejto krajiny. Mali by sme byť teda hrdí na to, čo v tejto veľmi vážnej geopolitickej kríze robíme.

A mali sme tu aj finančnú a dlhovú krízu. Je skutočnosťou, že kríza sa nezrodila v Európe, faktom však ostáva, že keďže sme neboli pripravení, keďže eurozóna ešte nemala potrebné nástroje, táto kríza nás veľmi zasiahla, a to nielen v rovine finančnej, ale aj v rovine hospodárskej, sociálnej i politickej. Myslím si, že táto kríza bola asi najväčšia od začiatku európskeho integračného procesu na začiatku 50. rokov minulého storočia. Dajme si teraz veci do súvislostí.

Vážené poslankyne, vážení poslanci,

pripomeňme si, aký bol hlavný názor väčšiny analytikov v hospodárskych a finančných médiách, či dokonca mnohých našich krajín a krajín mimo Európy na to, čo sa môže stať: každý predpovedal grécky odchod, odchod Grécka z eurozóny, a ak by Grécko z eurozóny naozaj odišlo, určite by to okamžite vyvolalo kaskádový efekt v ďalších krajinách. Dominový efekt, ktorý už skutočne bolo cítiť v krajinách ako Írsko či Portugalsko. Ale nezabúdajme ani na to, že pod veľkým tlakom sa ocitlo aj Španielsko a tiež Taliansko. Stáli sme na okraji priepasti. Dobre si spomínam na to, čo sa stalo pri diskusiách pri stretnutí G20 v Cannes v roku 2011, dobre si spomínam, keď analytici takmer jednohlasne predpovedali odchod Grécka a minimálne 50 % z nich predpovedalo zrútenie eura. A čo sa stalo? Nielenže nedošlo k odchodu nikoho z eurozóny, teraz vítame jej devätnásteho člena – Litva sa k nám pridá 1. januára 2015. Nielenže Grécko eurozónu neopustilo, ale rozšírila sa a Európska únia sa rozšírila tiež. Toto je vec, ktorá sa v našich analýzach značne podceňuje.

Spomínate si, že v roku 2004, keď som mal potešenie a česť ujať sa vedenia Európskej komisie, sme boli pätnásti? Dnes nás je dvadsaťosem. Počas krízy sme teda členstvo v Európskej únii takmer zdvojnásobili. Existuje lepší dôkaz odolnosti a adaptačnej schopnosti našej Únie? Skutočnosť, že sme boli schopní ostať otvorení a jednotní, podľa mňa potvrdzuje mimoriadnu odolnosť a silu Európskej únie a toto by sa nemalo podceňovať.

Viem, že pre niektorých tieto veci príliš veľa neznamenajú. Svojím spôsobom idealizujú minulosť, možno snívajú o uzatvorenej Európe. Myslia si, že Európa bola na tom lepšie, keď jej polovica žila v komunistickej totalite. Ja si to nemyslím. Myslím si, že Európa je na tom lepšie dnes, ako keď jej polovica žila v komunizme. Skutočnosť, že sa Európa počas celej tejto krízy bola schopná otvoriť, konsolidovať a v kontinentálnom meradle zjednotiť takmer celú Európu v mene hodnôt mieru, slobody a spravodlivosti je, myslím si, veľkou vecou, ktorú by sme si mali pripomínať a nie sa za ňu hanbiť, ako sa pri niektorých zdá.

Myslím si, že aj toto si treba pripomínať. Mnoho ľudí predpovedalo – ako si tí z vás, ktorí tieto veci vtedy sledovali, možno spomínate – že Európska komisia nebude schopná fungovať s 25 alebo 27 alebo 28 členmi, že Európska únia bude zablokovaná. Je skutočnosťou, že Európsku úniu rozšírenie nezablokovalo, je skutočnosťou, o ktorú sa s vami môžem teraz podeliť, že niekedy bolo ťažšie dať dohromady niektoré zakladajúce členské štáty Únie než všetkých 28 krajín.

Myslím si teda, že by sme spolu mali byť hrdí aj na toto, pretože Európska únia dokázala počas zostať krízy jednotná a otvorená. A keď hovorím otvorená, mienim tým v každom zmysle slova, a to aj vrátane otvoreného postoja voči svetu. Napríklad vtedy, keď sme presadzovali proaktívny program v oblasti klímy po tom, ako zlyhalo dauhaské kolo rokovaní o rozvoji a obchodné rokovania v Dauhe. V tomto smere dnes vedieme, pretože si myslím, že obchod môže byť jednou z najlepších ciest na podporu rastu v celosvetovom meradle aj v Európskej únii. Alebo keď sme oslovili (bola to iniciatíva Európskej únie) bývalého prezidenta Spojených štátov amerických a vyzvali ho a presvedčili, aby zorganizoval prvé stretnutie hláv štátov a predsedov vlád G20; práve toto bolo cestou ku globálnemu prístupu spolupráce a k tomu, aby sme sa vyhli návratu k nepeknému a škodlivému protekcionizmu. K nemu by mohli časy krízy zvádzať. Nepodarilo sa nám len zachovať jednotnosť Európy a vlastne rozširovať členstvo, ale aj byť otvorení voči zvyšku sveta.

Sme ale teraz silnejší, alebo sme slabší? Viem, že najkritickejší ľudia povedia, že sme slabší. Ale je tomu naozaj tak?

Veď keď kríza prepukla, nemali sme skoro žiadne nástroje, aby sme na ňu zareagovali. Stáli sme zoči-voči bezprecedentnej kríze, ako sa vtedy hovorilo. Ešte sme nemali žiadne mechanizmy napríklad na podporu krajín, ktoré stoja bezprostredne pred hrozbou platobnej neschopnosti. Urobilo sa toho veľa. Spolu sme – Európska komisia a členské štáty vždy so silnou podporou Parlamentu – vytvorili nový systém riadenia našich záležitostí. Dnes máme oveľa pevnejší systém riadenia než v minulosti, k čomu patria aj bezprecedentné právomoci našich inštitúcií, a robíme všetko pre to, aby sa metóda Spoločenstva udržala v centre našej integrácie. Napríklad Komisia má dnes viac právomocí v oblasti správy eurozóny, než tomu bolo pred krízou. Európska centrálna banka má dnes možnosť vykonávať priamy dohľad nad európskymi bankami, čo by sa skôr pokladalo za nemožné, pred krízou by to bolo takmer nepredstaviteľné. A spomínam si, že keď som hovoril o bankovej únii, keď som poskytol rozhovor, v ktorom som povedal, že potrebujeme bankovú úniu, z niektorých hlavných miest mi volali s otázkou: „Prečo hovoríte o bankovej únii? To nie je v zmluvách.“ Odpovedal som: „Áno, v zmluvách to nie je, ale potrebujeme to, ak chceme naplniť cieľ zmlúv, totiž cieľ stability a rastu.“ A dnes bankovú úniu máme.

Vážené poslankyne, vážení poslanci,

ak sa na veci pozeráme v súvislostiach a zamyslíme sa nad tým, kde sme boli pred desiatimi rokmi a kde sme teraz, môžeme nekompromisne a pri všetkej úcte k pravde povedať, že dnes je Európska únia, prinajmenšom eurozóna, integrovanejšia a má posilnené právomoci. Vďaka metóde Spoločenstva dnes takisto máme viac spôsobov na riešenie kríz, osobitne v eurozóne. A to nielen v systéme riadenia bankovej únie, ale tiež v predpisoch upravujúcich finančnú stabilitu, finančnú reguláciu a finančný dohľad.

Predložili sme približne 40 nových legislatívnych textov, ktoré boli všetky Európskym parlamentom schválené. A opäť vám chcem poďakovať, pretože takmer vo všetkých diskusiách Európska komisia a Európsky parlament stáli na tej istej strane v prospech ambicióznejšej, nie menej ambicióznej Európy. A tak dnes môžem povedať, že sme silnejší, pretože máme integrovanejší systém riadenia, pretože máme právne predpisy zamerané na prípady zneužívania na finančných trhoch, pretože máme oveľa jasnejší systém dohľadu a regulácie. Myslím si teda, že sme teraz lepšie než predtým pripravení čeliť kríze, ak by ku kríze, akých sme boli svedkami, malo v budúcnosti dôjsť.

Môžete samozrejme povedať, že je stále veľa ťažkostí. Iste, a o chvíľu sa o tom v súvislosti s vyhliadkami na rast zmienim, ale nezabúdajte, prosím, kde sme boli. Boli sme veľmi blízko k platobnej neschopnosti alebo, ak mám použiť menej zdvorilé slovo, k bankrotu niektorých našich členských štátov. A pozrite sa, kde sme teraz. Z krajín, ktoré museli požiadať o programy úprav, Portugalsko a Írsko tieto programy ukončili s úspechom. Írsko je dnes jednou z najrýchlejšie rastúcich krajín Európy. A skutočne všetci ostatní, ktorým bezprostredne hrozil kolaps, sú dnes v oveľa stabilnejšej situácii. Španielsko, ktoré požiadalo o program pre banky, sa tiež úspešne zlepšilo. A tak vlastne len dve krajiny zo všetkých – pretože by sme nemali zabúdať ani na krajiny strednej a východnej Európy, ktoré mali tiež programy úprav – len dve krajiny svoje programy úprav ešte stále plnia.

Deficity dosahujú dnes v eurozóne v priemere 2 %. Je to oveľa menej než v Spojených štátoch alebo v Japonsku. Takže pokiaľ ide o stabilitu, sme na tom dnes oveľa lepšie než predtým. Mimochodom, eurozóna zaznamenáva obchodný prebytok. Európska únia vo všeobecnosti teraz zaznamenáva prebytok v tovare, službách a po prvý raz za mnoho rokov aj v poľnohospodárstve.

Hovorím to preto, lebo v niektorých politických kruhoch existuje názor, že nám globalizácia škodí. Nie je tomu tak. Hoci niektoré krajiny našej Únie v tejto bitke nevyhrávajú, vo všeobecnosti však môžeme povedať, že Európa je v globálnom zápase naďalej víťazom, pokiaľ ide o konkurencieschopnosť, menovite v obchode a investíciách.

Rast je však samozrejme stále rozpačitý. Myslím si, že v zásade nemôžeme povedať, že kríza úplne pominula, pretože hrozby stále pretrvávajú, vyhrali sme však zápas o stabilitu. Dnes by nikto na svete nestavil na koniec eura. Euro ukázalo, že je veľmi silnou, dôveryhodnou a naozaj stabilnou menou. Realitou je, že náš rast je stále rozpačitý a neplní očakávania.

Čo teda môžeme urobiť pre rast? Toto je dôležitá otázka. Tu potrebujem ešte raz niečo pripomenúť. Veľmi dobre viem, že politika Európskej únie a osobitne Európskej komisie sa veľmi často prezentuje ako zameraná výlučne na úspory. Myslím si, že toto je skreslený obraz.

Sústavne sme volali po troch dôležitých líniách. Iste, aj po fiškálnej konsolidácii v prípade krajín, ktoré pociťujú tlak trhov. Bolo by úplne nezodpovedné, ak by neprijali tvrdé programy na ozdravenie svojich financií, ale vždy sme s rovnakým dôrazom hovorili – čo by možno niektorí neradi počuli – o potrebe štrukturálnych reforiem v záujme konkurencieschopnosti. Faktom ostáva, že už aj pred krízou sme rástli pomalšie, ako bol potenciál, a v niektorých našich krajinách sa vyskytovali vážne problémy spôsobené nedostatočnou konkurencieschopnosťou. Práve preto sme potrebovali ambicióznejšie štrukturálne reformy.

Takisto sme však zasadzovali o investície. Vždy som hovoril, že potrebujeme viac investícií, tak verejných, ako aj súkromných. Súkromné investície budú prichádzať tým viac, čím viac ukážeme, že máme konkurencieschopné ekonomiky, teda že môžeme súkromné investície priťahovať. Skutočne som rád, keď vidím väčšinu našich krajín, ako uskutočňujú, hoci rozdielnym tempom, ambiciózne štrukturálne reformy, ktoré by sa pred krízou považovali za celkom nemožné.

A je skutočnosťou, ak chceme byť úprimní, ak sa pozrieme na analýzy, vidíme, že počas finančnej krízy najviac trpeli práve tie krajiny, ktoré pred krízou zaostali v konkurencieschopnosti. A teraz: napríklad reformy, ktoré robí Španielsko, Írsko, Portugalsko a Grécko sú pozoruhodné.

Takže okrem politickej konsolidácie a štrukturálnych reforiem sme si vždy boli vedomí potreby väčších investícií. Súkromných, ale aj verejných investícií. Iste si spomeniete na debatu o viacročnom finančnom rámci. Predseda Schulz si spomína určite. Spolu sme zasadali na mnohých poradách, kde sme od členských štátov žiadali, aby v oblasti investícií robili viac, pričom najdôležitejším nástrojom, ktorý na investovanie na európskej úrovni máme, je viacročný finančný rámec v hodnote približne jeden bilión eur.

Ak teda ambicióznejšie investície chýbajú, nie je to preto, že by chýbali ambície tejto Komisii alebo tomuto Parlamentu, ale preto, že sa proti tomu postavili niektoré hlavné mestá. Toto je realita. Sme za stabilné investície, cielené investície v prospech rastu. Nielen v rámci viacročného finančného rámca. Spomeňte si na návrhy, ktoré som tu predložil napríklad vo svojich správach o stave Únie. Napríklad zvýšenie kapitálu EIB, ktoré bolo napokon schválené. Projektové dlhopisy, ktoré členské štáty akceptovali, ale len ako pilotné projektové dlhopisy. Nástroj, ktorý sme pre MSP vytvorili z pôžičiek od EIB a prostriedkov zo štrukturálnych fondov, z nášho rozpočtu. Žiaľ, v tejto ceste chceli pokračovať len dve krajiny.

Alebo napríklad program pre mladých, záruka pre mladých, ktorý sme navrhli a členské štáty ho prijali. Pri iniciatíve na podporu zamestnanosti mladých ľudí však len dve krajiny pristúpili na programy zamerané na zamestnanosť mladých.

Teda, milí moji kolegovia, aby sme si boli na čistom: sme za investície. Želám novej Komisii a môjmu priateľovi a kolegovi Jeanovi-Claudovi Junckerovi všetko len to najlepšie a aby cítili podporu členských štátov v prospech väčších investícií v najbližších rokoch. Domnievam sa, že teraz je to možné, myslím si, že sme si tejto veci oveľa viac vedomí. Ale ešte raz, ide o súčasť komplexnej stratégie, v ktorej sa spája fiškálna konsolidácia so štrukturálnymi reformami a investíciami, ako aj prirodzene so všetkými opatreniami, ktoré prijmeme v oblasti bankovej únie a finančnej regulácie v prospech stability.

Hovorím to takto energicky, pretože si myslím, že by teraz bolo chybou, po tom všetkom, čo sme urobili, aby sme sa vzdali, aby sme prejavovali menej odhodlania a zišli z cesty štrukturálnych reforiem. Myslím si, že časť práce sme odviedli. Stabilita je viac-menej tu, rast tiež, aj keď je pomalší, ako by sme chceli, ale teraz potrebujeme odhodlanie reformy dokončiť, aby sme dosiahli udržateľný rast a nie rast hnaný dlhmi, nadmerným verejným alebo súkromný zadlžovaním, pretože taký rast je umelý, je to fiktívny rast, za ktorý by sme potom skôr či neskôr zaplatili. Potrebujeme udržateľný rast, o ktorom si myslím, že je možný, ak budeme pokračovať v odvážnej ceste reforiem a posilneného spravovania záležitostí Európskej únie.

Nemám teraz čas, aby som sa venoval všetkým ostatným politikám, ktoré sme za tie roky rozvíjali. Ale dovoľte mi poukázať na jednu alebo dve, pretože sa podľa mňa nachádzajú v rozhodujúcom momente, a myslím si, že sú dôležité.

Som mimoriadne hrdý na to, že moja Komisia počas môjho prvého funkčného obdobia predložila v roku 2007 najambicióznejší program ochrany klímy na svete. A pokiaľ ide o problematiku klímy, sme stále medzi svetovými lídrami.

Boli sme tak schopní prepojiť problematiku klímy s agendou energetickej bezpečnosti, čo hovorím preto, lebo tento týždeň budeme mať v Bruseli dôležité rokovanie na úrovni hláv štátov a predsedov vlád, pričom dúfam, že si Európska únia svoju vedúcu úlohu udrží. Samozrejme, nie aby bola sama, ale spolu s ostatnými, keďže voči našej planéte nesieme určitú zodpovednosť. A to je určite jedno z najväčších zlepšení za tieto roky – Európska únia bola schopná urobiť najdôležitejšie a najrozhodnejšie kroky v boji proti zmene klímy.

Ďalšou skutočnosťou, na ktorú by sme mohli byť veľmi hrdí, je aj napriek všetkým obmedzeniam vzhľadom na našu finančnú situáciu to, že sa nám vo viacročnom finančnom rámci podarilo získať o 30 % viac pre Horizont 2020, a teda pre výskum a technológie. Myslím si, že teraz máme skvelú príležitosť urobiť v tejto oblasti viac, tak ako v kultúre s naším programom Kreatívna Európa.

Realitou je, že v niektorých oblastiach bolo na európskej úrovni možné aj napriek hospodárskej a finančnej kríze investovať viac.

Takisto som veľmi hrdý na to, že napriek ťaživosti našich rozpočtov sme vždy boli schopní podať pomocnú ruku v rámci rozvojovej pomoci a susedskej politiky.

Vždy keď na svete došlo k veľkej tragédii, od tsunami v Indonézii po dnešnú krízu spôsobenú ebolou, od krízovej situácie sýrskych utečencov po Dárfúr, boli sme tam, boli sme medzi prvými. Myslím si tiež, že by sme my Európania mali byť hrdí aj na toto. Veď spolu s našimi členskými štátmi sme stále najväčším poskytovateľom rozvojovej pomoci na svete. Ide o niečo, čo veľmi dobre korešponduje s našimi hodnotami a som rád, že napriek všetkým krízam sme sa nezriekli našich záväzkov v oblasti rozvojovej spolupráce.

O obchode som sa už zmienil. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme si udržali ambiciózny program v oblasti obchodu, Európu otvorenú pre voľný a spravodlivý obchod. Komisia uzavrela rekordné množstvo dohôd, a to nielen s Južnou Kóreou, so Singapurom a Strednou Amerikou ako vôbec prvým regiónom, s ktorým sa dosiahla dohoda, ale aj s Peru, Ekvádorom, nedávno aj s Kanadou, krajinami západnej, východnej a južnej Afriky. Mohol by som tiež spomenúť ďalšie, na ktorých sa v súčasnosti pracuje, ako napríklad s Japonskom, Spojenými štátmi, tiež investičnú dohodu s Čínou.

Sme teda najvýznamnejším obchodným blokom na svete. Sme najväčšou svetovou ekonomikou.

A hovorím to preto, že viem, ako je dnes pesimizmus a defetizmus, pokiaľ ide o Európu, veľmi moderný, čo ja nazývam intelektuálny pôvab pesimizmu. Verím však, že sa môžeme preukázať dobrými výsledkami a som presvedčený, že spoločne ako kolektív sme oveľa silnejší a svoje záujmy dokážeme lepšie obhajovať a svoje hodnoty lepšie chrániť.

Vážení kolegovia – nazývam vás kolegami, pretože som presvedčený, že aj keď sme sa niekedy nezhodli, sme kolegami na tomto veľkom počine, ktorým je európsky projekt – myslím si, že z pohľadu politiky sa máme z čoho poučiť.

Jednou vecou je, že sme preukázali veľkú odolnosť. Myslím si, že integračné sily sú silnejšie ako sily dezintegračné. Veril som tomu dňom a nocou, niekedy vo veľmi dramatických chvíľach, keď som niekedy musel nástojčivo apelovať na niektoré hlavné mestá – na bohatšie krajiny a žiadal ich, aby preukázali viac solidarity, a na chudobnejšie krajiny, aby preukázali viac zodpovednosti.

Je pravdou, že sme to niekedy robili veľmi diskrétne. Európska komisia je možno diskrétnejšia než iní. Nechcel som, aby sa Komisia počas najkritickejších chvíľ krízy stála súčasťou kakofónie najrôznejších hlasov. Z pohľadu trhov išlo o mimoriadne citlivú situáciu. Ale s plným vedomím vám môžem povedať, že sme robili všetko, čo bolo s existujúcimi nástrojmi v našej moci, aby sme predišli triešteniu eurozóny a rozdeleniu Európskej únie. Veľmi často som musel vyzývať svojich kolegov v Európskej rade, hlavy štátov a predsedov vlád, aby prejavili morálnu zodpovednosť za európsky projekt.

Jedným z ponaučení, ktoré som si z tohto odniesol, je, že aj keď bolo napokon možné dospieť k rozhodnutiam, je pravdou, že to bolo niekedy mimoriadne bolestné a ťažké. A vyžiadalo si to čas. Tiež sme skonštatovali a myslím si, že je to niečo, na čom sa všetci zhodneme: demokracia je pomalšia ako trhy.

Komisia by bola uprednostnila, a som si istý, že Parlament tiež, aby rozhodnutia boli odvážnejšie, komplexnejšie a rýchlejšie. Sme však Úniou demokratických štátov a nie superštátom. Musíme teda rešpektovať rozdielne vnímanie vecí.

Jedným zo záverov, ku ktorým som na základe týchto desiatich rokov dospel, je potreba spolupráce medzi inštitúciami. Viem, že niekedy je populárnejšie nastoľovať nerealizovateľné myšlienky a kritizovať druhých. Pevne verím, že sa medzi jednotlivými inštitúciami potrebujeme spájať, čo však neznamená stavať krajiny proti Európskej únii. Potrebujeme naopak ukázať, že naše krajiny sú silnejšie, ak sú súčasťou Európskej únie. Že neoslabujeme ich národnú identitu, naopak, požadujeme od nich, aby sa podelili o svoju zvrchovanosť, a tým mohli svoje záujmy lepšie premietnuť do globálneho kontextu. Som o tom pevne presvedčený.

A hovorím vám to teraz, keď o pár dní odchádzam: mojím jediným záujmom je, aby sme takto poučení nezopakovali určité chyby aj v budúcnosti. Zároveň si myslím, že môžeme povedať, že naše ciele vieme dosiahnuť cestou spolupráce, a nie cestou konfrontácie.

Teraz sa chystám odovzdať túto veľmi náročnú a zaujímavú funkciu môjmu dobrému priateľovi Jeanovi-Claudovi Junckerovi. V mene svojom, ako aj v mene svojich kolegov z Komisie tu chcem povedať, že novej Komisii želáme všetko najlepšie, že majú pred sebou veľké výzvy, ale že môžu počítať aj s našou pomocou. A som si istý v tom, že im pomôže aj tento Parlament.

Pretože, pán predseda, naše vzťahy neboli vždy najlepšie. Myslím si však, že budete súhlasiť s tým, že sme medzi Parlamentom a Komisiou boli schopní nadviazať plodné partnerstvo.

Tento parlament som navštívil viac ako sto razy. Žiadna Komisia nebola nikdy tak často prítomná v Parlamente ako moje dve Komisie. Túto spoluprácu sme nadviazali a som vďačný za to, že tento parlament, hoci niekedy s mimoriadne veľkými požiadavkami, vždy podporoval metódu Spoločenstva, vždy podporoval inštitúcie Spoločenstva. A myslím si, že je to pre budúcnosť Európy veľmi dôležité.

Moji milí spolupracovníci na európskom projekte,

problémy, ktoré máme v Európe, nevyriešime revolučnou, tým menej kontrarevolučnou cestou. Je to cestou kompromisu, reformy. Evolúciou a reformami. Potrebujeme reformovať, aby sme sa prispôsobili novým výzvam bez toho, aby došlo k novým zrážkam medzi inštitúciami, k zrážkam s našimi krajinami. A domnievam sa, že ak je myšlienka úzkej spolupráce a spoločného dobra Európy postavená nad všetko iné, potom môj kolega a priateľ Jean-Claude Juncker a jeho nová Komisia zaznamenajú úspech, samozrejme opierajúc sa o podporu, ktorú im podľa mňa iste poskytnete.

Pretože Európska únia je úniou hodnôt. Počas týchto posledných dní som stál pred mnohými novinármi, ktorí sa ma pýtali: „Ktorá bola vaša najemotívnejšia chvíľa? Ktorú chvíľu ste mali najradšej?“ Je ich mnoho a, aby som bol úprimný, zažil som aj veľmi ťažké chvíle. Ale jednou z najemotívnejších chvíľ bola tá, keď som v mene Európskej únie spoločne s Martinom Schulzom a predsedom Európskej rady Hermanom Van Rompuyom preberal Nobelovu cenu za mier udelenú Európskej únii.

Myslím si, že nám celosvetové spoločenstvo pôsobivo pripomenulo, že v tomto svete niečo znamenáme a že to, čo robíme, je veľmi dôležité. Že hodnoty, z ktorých vzišla naša Únia, menovite hodnota mieru, sú stále aj dnes našou podstatou. A že za ne musíme bojovať.

Myslím si, že toto je tá chvíľa, o ktorej som povedal, že sa chcem o ňu podeliť so všetkými tými v jednotlivých inštitúciách vrátane tohto parlamentu, ktorí pracovali v prospech zjednotenej, otvorenej a silnejšej Európy. A keď túto funkciu spolu so všetkými svojimi kolegami z Komisie opúšťam, môžem vám povedať, že sme nedosiahli všetko to, čo sme mohli, ani všetko to, čo by sme boli radi dosiahli; myslím si však, že sme pracovali s dobrým vedomím a nadraďovali všeobecný záujem Európskej únie nad iné špecifické záujmy. A domnievam sa, že v súčasnosti existujú podmienky, aby sa v práci na zjednotenej, otvorenej a silnejšej Európe pokračovalo.

Ďakujem vám za pozornosť.

Auf wiedersehen, goodbye, au revoir, adeus.

Muito obrigado, thank you very much.

Po príspevkoch poslancov Európskeho parlamentu predseda Barroso vystúpil s týmito záverečnými vyjadreniami:

Vážený pán predseda,

chcel by som odpovedať na niekoľko otázok, ktoré položili moji predrečníci. Predovšetkým si myslím, že dôkazom toho, že sme my, Komisia, ktorej som mal česť predsedať, na dobrej ceste, je skutočnosť, že kritika pochádza z dvoch krajných pólov tejto sály a veľmi často v rovnakom tóne, totiž ide o kategorické odmietanie ťažkostí a mimoriadnych výziev, ktorým sme museli čeliť bez toho, aby bola ponúknutá akákoľvek konzistentná reakcia.

Je skutočnosťou, že sme zažili pravdepodobne najväčšiu hospodársku a finančnú krízu prinajmenšom od začiatku našej európskej integrácie, a pravdou je, že krízu nevytvorila Európska únia, ani Európa. Práve toto určití „suverenisti“, aby som použil ich výraz, nechápu alebo nechcú pochopiť. Nadmerný súkromný dlh, absenciu zodpovednosti vo finančnom sektore nespôsobila Európa, práve naopak. Všetko toto sa odohralo pod národným dohľadom alebo za jeho absencie. Európa je odpoveďou. Dnes máme jeden z najambicióznejších, ak nie najambicióznejší systém regulácie a dohľadu na svete. Preto povedať, že príčinou horšieho stavu Európy je Európska únia, je klamstvo. To je absolútna absencia rešpektu a intelektuálnej dôslednosti. Finančnú krízu nespôsobila Európa. Kríza sa zrodila v Spojených štátoch. Iste, v Európe boli slabiny, ale Európska únia urobila práve to, že na ne zareagovala. Európska únia nebola príčinou a domnievam sa, že práve toto všetci tí, ktorí vyznávajú európsku ideu, či už sú z pravice, ľavice alebo stredu, musia mať odvahu povedať, lebo ak tak neurobia, len tým posilnia populizmus extrémnej ľavice alebo extrémnej pravice.

Pozorne som počúval tých z vás, ktorí povedali, že populizmus je dnes silnejší a zodpovednosť za toto pripisujú Európskej únii. Milí moji priatelia, toto nie je pravda. Populizmus a xenofóbia sa veľmi zreteľne vyskytujú mimo Európskej únie. Pozrite sa, k čomu došlo vo Švajčiarsku proti prisťahovalcom. Pozrite sa na to, čo sa stalo v Nórsku, na toho teroristu, ktorý zabil neviem koľko mladých ľudí, lebo je proti multikultúrnej Európe. Pozrite sa na Tea party v Spojených štátoch. Za Tea party v Spojených štátoch môže Európa?

V dnešnom svete je prítomný agresívny populizmus, niekedy s ľavicovými argumentmi, niekedy s pravicovými argumentmi, niekedy je to ťažké rozlíšiť, a teda povedať, že je to výsledkom Európskej únie je absencia intelektuálnej dôslednosti a nedostatok politickej cti. Ako Európania musíme práve ukázať, že za krízu nie je zodpovedná Európa, dokonca ani verejné dlhy členských štátov. Európa toho zmôže málo, keď nejaký členský štát napríklad falšuje svoje účtovníctvo. Tomuto musela Európa čeliť. Prvou iniciatívou mojej druhej Komisie bolo, že sme členské štáty požiadali o viac právomocí pri dohľade nad národnými štatistikami, pretože v prvej Komisii, ktorej som predsedal, to bolo zamietnuté. A nebolo to zamietnuté Gréckom. Zamietli to veľké členské štáty, ktoré nechceli preniesť viac zodpovednosti na Európsku úniu. Preto ak chceme skutočne diskutovať, buďme presní a buďme dôslední na poli intelektuálnej cti a politickej dôslednosti.

Preto by som vám, milí priatelia, chcel povedať jednu vec, o ktorej som veľmi hlboko presvedčený. Tím, ktorému som mal česť predsedať, pracoval s veľkým nasadením, s veľkou dôslednosťou a európsky záujem vždy kládol na prvé miesto. Je niečo, čo by som vám chcel povedať, keďže tu sme politické zhromaždenie zložené z rôznych politických síl, ktoré vždy kladú ideu spoločného európskeho dobra na prvé miesto. V mojej Komisii neboli kolegovia z EĽS, socialisti, liberáli. Boli tam ľudia, ktorí pracujú pre Európu. Mojou stranou je EĽS a som na to hrdý, ale ako predsedovi Komisie bola mojou stranou Európa a o toto by som sa chcel s vami podeliť, najmä s početnými silami proeurópskeho ľavého a pravého stredu. Samozrejme, že je potrebné rozdielnosti prejavovať, ale tieto rozdielnosti nemajú oslabovať proeurópsky tábor. Netreba ďalej obdarovávať extrémnu pravicu ani extrémnu ľavicu. Je potrebné, aby sa proeurópske sily spojili. Je potrebné, aby mali odvahu Európu brániť. Je potrebné, aby to robili aj vo svojich hlavných mestách, nielen tu v Štrasburgu. Je potrebné, aby sme mali túto veľkú koalíciu pre Európu, pretože si myslím, že máme dosť energie na to, aby sme vyhrali zápasy dneška, ako aj zápasy budúcnosti.

Ďakujem vám.


Side Bar