Navigation path

Left navigation

Additional tools

O Európe Úvahy o súčasnosti a budúcnosti Európskej únie

European Commission - SPEECH/14/355   08/05/2014

Other available languages: EN FR DE DA ES NL IT SV PT FI EL CS ET HU LT LV MT PL SL BG RO GA HR

Európska komisia

[Check Against Delivery]

José Manuel Durão Barroso

predseda Európskej komisie

O Európe

Úvahy o súčasnosti a budúcnosti Európskej únie

Príhovor predsedu Európskej komisie Josého Manuela Durãa Barrosa

Humboldtova univerzita v Berlíne, 8. mája 2014

„Nós estamos na Europa e é na Europa que nós nos salvamos ou nos perdemos todos.“1

Eduardo Lourenço

V prvom rade mi dovoľte, aby som sa Vám poďakoval za pozvanie do tejto významnej nemeckej a európskej inštitúcie, na Humboldtovu univerzitu. Z atmosféry naozaj cítiť, že som na univerzite Hegela, Maxa Plancka, Alberta Einsteina. Takisto by som sa chcel poďakovať za príležitosť predniesť prejav o Európe. Doteraz som tak neučinil, pretože som si myslel, že by bolo vhodnejšie predniesť tento prejav ako posolstvo na konci môjho desaťročného pôsobenia v Európskej komisii. A takisto preto, lebo mi bolo povedané, že študenti sú na tejto univerzite zvyknutí vypočuť si hodinu a pol trvajúce prednášky. Pokúsim sa, aby bol môj prejav trochu kratší. No zároveň sa domnievam, že nastala príležitosť, aby som práve na pôde tejto inštitúcie veľmi priamo načrtol svoje skúsenosti, ako aj návrhy pre budúcnosť Európy.

Vážené dámy, vážení páni,

v uplynulých tridsiatich rokoch som sa aktívne zapájal do procesu európskej integrácie, a to nielen v poslednom desaťročí na pozícii predsedu Európskej komisie, ale predtým aj na pozícii ministra zahraničných vecí a predsedu vlády mojej krajiny, Portugalska. Cítim, že pred odchodom z pozície predsedu Európskej komisie je mojou povinnosťou podeliť sa s vami o svoje skúsenosti a úvahy o tom, ako môžeme ťažiť z toho, čo sme doposiaľ dosiahli, a ako napredovať v budúcnosti.

Pociťujem túto zodpovednosť – a nielen ju. Pociťujem aj zanietenie, pretože som samozrejme zanietený pre Európu. A myslím si, že teraz nastala chvíľa, v ktorej by sme sa mali zamyslieť nad budúcnosťou nášho kontinentu a rozhodnúť o nej.

Vývoj v uplynulom desaťročí – raz dobrý, raz zlý – bol jednoducho ohromujúci.

Posledné desaťročie európskej integrácie sa vyznačuje historickými úspechmi, a to počnúc rozšírením o strednú a východnú Európu a o ďalšie krajiny v oblasti Stredozemného mora v roku 2004. Takisto bolo ale poznačené nebývalými krízami. Najskôr to bola kríza v súvislosti s nemožnosťou ratifikovať Ústavnú zmluvu, ktorá sa začala v roku 2005 a ktorú sa podarilo prekonať až v roku 2009, keď nadobudla platnosť Lisabonská zmluva. Potom v roku 2008 nasledoval finančný kolaps, ktorý sa premenil na ozajstnú búrku, v ktorej sa skĺbila kríza štátneho dlhu, hospodárska kríza a sociálna kríza. Táto situácia bola významnou zaťažkávajúcou skúškou pevnosti Európskej únie a predovšetkým jednotnej meny, eura, a vyžadovala si mimoriadne opatrenia na jej riešenie vrátane vzniku celkom nových nástrojov.

Popritom musíme v súčasnosti čeliť novým výzvam v dôsledku nedávneho vývoja na Ukrajine a v Rusku – pravdepodobne ide o najväčšiu výzvu pre bezpečnosť a mier v Európe od pádu železnej opony a berlínskeho múru.

Ponaučenia, ktoré sme si vzali z uplynulého desaťročia, poskytnú diskusii o budúcnosti Európskej únie ostrú perspektívu, a práve preto by som chcel túto diskusiu stimulovať týmito úvahami.

Nazývam ich úvahami o súčasnosti a budúcnosti Európskej únie, pretože som presvedčený, že Európska únia sa musí ďalej vyvíjať a tento vývoj musí byť plynulý a nie nárazový.

Reforma, nie revolúcia.

Evolúcia, nie kontrarevolúcia.

Vážené dámy, vážení páni,

dejiny sa nevyvíjajú v priamej línii, pekne a plynule. Skôr sa krútia a stáčajú a z času na čas neočakávane zrýchlia. Práve teraz žijeme v časoch čoraz rýchlejšieho vývoja a mnohé štáty a ďalší aktéri v Európe, či mimo nej, sa snažia tento vývoj zvládnuť.

Už od začiatku bola európska integrácia cestou, ktorou možno takýmto zmenám čeliť; cestou, ktorou možno štátom pomôcť prispôsobiť sa historickým výzvam, ktoré siahajú nad rámec ich síl.

Udalosti z uplynulého desaťročia sú však opäť svedectvom o mimoriadnej prispôsobivosti a pružnosti inštitúcií Európskej únie. Mohli by sme to nazvať aj „plasticitou“: menia svoju podobu a tvar, ale zachovávajú si svoju podstatu.

Čo teda je podstatou, kvintesenciou európskeho projektu?

V jeho prvej fáze – môžeme ju nazvať „Európa – prvá verzia“ –, ktorá nastala po druhej svetovej vojne, bolo podstatou európskeho projektu zachovať mier a prosperitu v slobodnej časti Európy prostredníctvom hospodárskej integrácie a na základe francúzsko-nemeckého zmierenia.

Projekt, nazvime ho „Európa – druhá verzia“, vznikol po páde železnej opony a berlínskeho múru a bol zameraný na rozšírenie výhod otvoreného trhového hospodárstva a otvorenej spoločnosti do rozšírenej, opätovne zjednotenej Európy.

Pod vplyvom finančnej a hospodárskej krízy a po objavení sa multipolárneho sveta globalizácie vyvstala tretia fáza európskej integrácie, ktorú teraz musíme aktualizovať na „Európu – tretiu verziu“.

Každý krok v tomto procese viedol k interaktívnejšej a komplexnejšej Európskej únii a mal väčší vplyv, pretože výzvy boli väčšie, náročnejšie a vyžadovali si pokročilejšie formy spolupráce.

Tretia fáza je, resp. by mala byť predovšetkým o moci a vplyve, ktoré sú potrebné na to, aby sme mier a prosperitu Európy vedeli ochrániť aj v globalizovanom svete. Hospodárska a finančná kríza obzvlášť preukázala, že zlepšenie riadenia eurozóny bolo nevyhnutné na zachovanie dlhodobej udržateľnosti jednotnej meny.  Na to možno budú potrebné ďalšie inštitučné kroky politickejšej povahy. Pred nami stojí výzva, ako navrhnúť tieto kroky tak, aby sa zachovala integrita jednotného trhu a našej Únie ako celku. Nevyhnutnosťou sa stane posilnená spolupráca s viacerými rýchlostnými stupňami v Európe. Európe s viacerými kategóriami sa doteraz vždy darilo predchádzať – a musí sa jej naďalej predchádzať za každú cenu. Takže: flexibilita – áno; stratifikácia – nie.

Predtým, než sa bližšie pozrieme na uvedené inštitučné výzvy, a najmä na otázku sily a vplyvu Európy vo svete, nesmieme zabudnúť na to, že hlavné ciele od vzniku Európskych spoločenstiev, a teda mier a prosperita, sú pre nás naďalej dôležité. Nedávne udalosti to len potvrdzujú.

Mier a stabilita preto, že veľmi reálne hrozby pre ekonomické základy Európy v konečnom dôsledku podkopali našu sebadôveru a viedli takmer k surreálnej a samorealizovateľnej panike, ktorá ohrozila samotnú podstatu európskej jednoty. Potenciálny rozpad eura bol videný ako začiatok rozpadu Európy. Ak by k nemu bolo bývalo došlo, bezpochyby by to Európu opäť rozdelilo na hospodárstva prvej a druhej kategórie, a teda aj na spoločnosti prvej a druhej kategórie. Takisto by to rozhodne viedlo ku koncu vízie kontinentu seberovných, zjednotených v užšej únii.

Samozrejme, že sa objavilo napätie medzi severom a juhom, medzi bohatými a chudobnými, medzi veriteľskými a dlžníckymi krajinami, medzi jadrom a perifériou. My sme mu však nedovolili, aby Európu roztrieštilo. Práve naopak, viac, než kedykoľvek v nedávnej minulosti sa nachádzame na ceste k prehĺbeniu našej hospodárskej a menovej únie, pričom zároveň dodržiavame zásady, ktoré zachovávajú integritu Európskej únie ako celku. Kompetencie a sila inštitúcií Európskej únie, od Európskej komisie po Európsku centrálnu banku, boli samozrejme posilnené. Niektoré z týchto kompetencií boli pred niekoľkými rokmi, ešte pred krízou, nemysliteľné. Európska úroveň však tým len získala na relevantnosti. Čo sa týka hospodárskej podstaty, išlo o najväčšiu inštitučnú premenu od vzniku eura.

Tí, ktorí tvrdili, že mierový aspekt európskej integrácie je vecou minulosti, nech sa len pozrú na Ukrajinu. Mier nie je nikdy samozrejmosťou, či absolútnou istotou. Na dosahovaní mieru je potrebné neustále pracovať cez generácie, cez európsku jednotu, cez jednotnú európsku činnosť v širšom regióne a na medzinárodnom poli. Myšlienka mieru je pre európsku integráciu aktuálna ako nikdy predtým.

Prosperita, vďaka ktorej je Európska únia taká príťažlivá od začiatku európskej integrácie, bola počas finančnej a hospodárskej krízy takisto spochybnená. Išlo o krízu modelov rastu, ktorá odhalila pokusy nafúknuť hospodársky rast finančnou mágiou a udržať rast prostredníctvom verejného či súkromného dlhu, o čo sa snažilo americké i európske hospodárstvo.

Teraz sa rast opäť snažíme zabezpečiť klasickým, náročným spôsobom, a teda inováciami a štrukturálnymi reformami s cieľom stať sa celosvetovo konkurencieschopnými. Najviac zasiahnuté krajiny sa so situáciou vyrovnávajú obdivuhodne. Len tento týždeň oznámila moja krajina, Portugalsko, že z programu odstupuje bez toho, aby žiadala o ďalšiu pomoc z Európskej únie. Výrazný pokrok dosahujú Írsko, Španielsko a Portugalsko. Grécko a Cyprus sú aj napriek všetkým ťažkostiam na správnej ceste. Napriek mnohým predpovediam, nielenže z eurozóny nikto neodišiel, ale po impozantnom úsilí euro zaviedlo Lotyšsko. Európske krajiny sa pridržiavajú ponaučení, ktoré si vzali z krízy v oblasti zadlženosti a makroekonomických nerovnováh. V hospodárstvach prebiehajú reformy, hoci niektoré z nich vrátane tých väčších musia svoju výkonnosť zvýšiť. Toto úsilie už nie je individuálne, ale stále viac prispôsobené politikám a ich účinkom, ktoré vidieť aj za hranicami.

Európa na potvrdenie svojej legitímnosti potrebuje takéto výsledky, ktoré môžu vzísť jedine z pokračujúceho dôrazu na inováciu a reformy: reformy našich hospodárskych štruktúr, verejných správ, pracovných trhov, vnútorného trhu, politík v oblasti energetiky a klímy a pod. Dosahovanie týchto výsledkov je nevyhnutnou súčasťou našej spolupatričnosti.

Niektoré z týchto zmien boli samozrejme mimoriadne bolestivé. U niektorých našich členov sme zaznamenali núdzovú situáciu v sociálnej oblasti. Je však potrebné poznamenať, že tieto zmeny by museli nastať tak, či onak, s eurom alebo bez neho, s Európskou úniou alebo bez nej. A že euro ani Európska únia neboli príčinou ťažkostí. Európa v skutočnosti nebola príčinou problému, Európa bola súčasťou jeho riešenia.

Európske sociálne trhové hospodárstvo je založené na jedinečnom sociálnom modeli. Aj keď má náš model sociálneho štátu národné varianty, odlišuje nás od všetkých ostatných veľkých hospodárstiev a spoločností, počnúc rozvinutými a končiac rozvíjajúcimi sa hospodárstvami. Pre našich občanov je cennosťou. Tento model stelesňuje hodnoty, ku ktorým sa hlásia naši občania a ktoré predstavujú jedinečnú kombináciu zodpovednosti za seba samého a solidarity so spoločnosťou a naprieč generáciami. Tento model pomáha dosahovať ciele, o ktoré sa občania usilujú, ako napríklad zabezpečenie v starobe a ťažkej situácii. Len prostredníctvom spolupráce a adaptácie sa nám podarí zachovať naše sociálne trhové hospodárstvo.

Vrátim sa teraz k hlavnému bodu, ktorý sme nazvali treťou fázou európskej integrácie, v ktorej ide o vplyv a silu. Musíme uznať, že na zachovanie mieru a prosperity v Európe potrebujeme Európsku úniu, ktorá je oveľa ochotnejšia presadzovať túto silu a vplyv vo svete. Počas krízy sa na medzinárodnom poli značne znížila dôvera v celosvetový vplyv Európy. Celosvetová príťažlivosť európskeho hospodárskeho modelu bola dočasne oslabená. V dôsledku toho boli spochybnené naše hodnoty a naša autorita ako celosvetového hráča. Teraz sa musíme vzchopiť a opäť získať našu úlohu a vplyv. Problém globalizácie sa týka nielen hospodárskej oblasti. Musíme prehodnotiť náš diplomatický prístup. Musíme spojiť naše obranné kapacity. Musíme trvať na našich hodnotách viac než kedykoľvek predtým.

Svetový systém sa takisto mení a prispôsobuje, čím vzniká nový svetový poriadok. Buď sa budeme na tejto premene spolupodieľať, alebo sa v budúcnosti uskutoční bez nás. Aj v tejto súvislosti nám situácia na Ukrajine ukazuje, že musíme byť ostražití a jednotní. Európa buď pokročí v súdržnosti a ochote presadzovať svoju silu a vplyv, alebo bude musieť čeliť strate svojho významu.

To si od nás vyžaduje, aby sme zabezpečili väčšiu vnútornú stabilitu Európskej únie.

Musíme sa vysporiadať s nasledujúcimi tromi rozdielmi. Rozdielmi v riadení, keďže samotné členské štáty už nemajú to, čo je potrebné na splnenie potrieb občanov, zatiaľ čo európske inštitúcie stále nemajú časť nástrojov na to, aby tak urobili. Nedôverou v oblasti legitímnosti, pretože občania sa nazdávajú, že rozhodnutia sa prijímajú na úrovni, ktorá je od nich príliš vzdialená. Rozdielmi v očakávaniach, pretože ľudia stále očakávajú viac, než môže politický systém poskytnúť. Členské štáty sa na nástrojoch na odstránenie uvedených rozdielov na európskej úrovni nemusia automaticky dohodnúť, a preto tu existuje jasná potreba zadefinovať spolupatričnosť, ktorú chceme a od ktorej závisí naša úloha vo svete.

Stabilita nadíde len z novonájdenej rovnováhy na vyššej úrovni spolupatričnosti.

Vážené dámy, vážení páni,

Nikto však nikdy nepovedal, že prispôsobenie sa bude ľahké – aj keď je nepochybne nevyhnutné.

Hlboké zmeny sú mimoriadne náročné pre tie európske krajiny, ktoré, keďže sú demokraciami, musia myslieť nielen na to, čo potrebujú urobiť, ale aj na to, ako to urobiť. Nestačí len poddať sa novej realite. Túto novú realitu musíme akceptovať s presvedčením a opätovným uistením, že je výhodná pre všetkých. Spomínam si, ako som počul predsedov vlád, ktorí na zasadnutí Európskej rady vraveli: „Vieme, čo máme urobiť. Jediný problém je ten, že ak to urobíme, v ďalších voľbách prehráme.“

Toto nemôže slúžiť ako ospravedlnenie, že neurobíme, čo je nevyhnutné, že si neodvedieme ťažkú prácu, ktorej základom je presvedčenie. „Rendre possible ce qui est nécessaire“ – urobiť možným to, čo je nevyhnutné, je podmienkou pre zodpovednú vládu.

Nejde iba o skúšku Európskej únie. Vlády po celom svete rozličnými spôsobmi čelia podobným výzvam. Demokracia sa raz opäť preukazuje ako ten najlepší, najstabilnejší spôsob, ako si s nimi poradiť. Zároveň si demokracia, viac než akýkoľvek iný systém, vyžaduje štátnickosť a odvážne vedenie.

Hybná sila skorších fáz európskej integrácie – aj napriek odlišnému vnímaniu v istých kruhoch – vždy pochádzala zdola hore, ako aj zhora dole.

Takto to bolo aj v prípade odbojových hnutí, odborových zväzov a podnikateľov, ktorí spoločne zasadli po hrôzach vojny. Takto to bolo aj v prípade mladých Nemcov a Francúzov, ktorí chceli prekročiť duchovné i skutočné hranice v 50. rokoch 20. storočia. Takto to bolo aj v prípade Grékov, Portugalcov a Španielov, ktorí sa v 70. rokoch 20. storočia oslobodili spod nadvlády diktátorov, aby sa cítili súčasťou Európy, a ktorí videli, že režimy, v ktorých žili, boli neschopné, či neochotné prispôsobiť sa, zatiaľ čo svet okolo nich napredoval. Takto to bolo aj v prípade ľudí zo strednej a východnej Európy, od hnutia Solidarita v Poľsku po zamatovú revolúciu v Prahe, od hnutí za nezávislosť pobaltských štátov po Maďarov, ktorí ako prví odstránili železnú oponu v 80. a 90. rokoch 20. storočia. Nastolenie demokracie vnímali ako niečo, čo je do značnej miery rovnocenné členstvu v Európskej únii. Podobne sa cítila moja generácia v Portugalsku, rovnako ako aj neskôr generácie v strednej a východnej Európe. Vedeli, že, povedané slovami Václava Havla, „Európa je domovom našich domovov“.

Konrad Adenauer vo svojom prejave v roku 1951 v Londýne uviedol, že takéto široké pochopenie riešených otázok viedlo Nemecko k tomu, aby sa stalo rozhodným aktérom v skorých fázach európskej integrácie. „Nepoháňa nás len strach z boľševizmu,“ uviedol, „ale aj porozumenie ..., že problémy, ktorým musíme v našich časoch čeliť, konkrétne zachovanie mieru a obrana slobody, môžu byť vyriešené jedine v rámci širšieho spoločenstva. Tento názor zastáva aj široká verejnosť Nemecka... V tejto súvislosti chcem podotknúť, že nemecký parlament sa 26. júla 1950 jednomyseľne vyjadril v prospech vytvorenia európskej federácie.“

Dnes je takáto široká politická a spoločenská podpora rozhodujúcejšia, než kedykoľvek predtým. Nemôžeme napredovať bez impulzu. Nemôžeme, ani by sme nemali, násilne pretvárať verejnú mienku. Ale môžeme sa pokúsiť o dosiahnutie konsenzu, ktorý potrebujeme. Tu vyvstáva otázka politického vedenia. Vo vedení ide o zodpovednosť. Vedenie nie je o sledovaní populárnych alebo populistických trendov. Pretože Európska únia nie je tým, čím bývala. Dospela, najmä vďaka Lisabonskej zmluve, na ešte demokratickejší systém riadenia, ktorého vplyv na životy ľudí prekračuje rámec jej skorších verzií. Snažíme sa budovať užšiu úniu, ktorá bola v minulosti len vytúženým cieľom.

V dôsledku toho viac nebude postačovať len byrokratické, technokratické a diplomatické jednanie. Aj vrcholové schôdzky už dosiahli svoje hranice. Aby sme mohli napredovať, potrebujeme novú diskusiu, nový dialóg – skutočný zmysel pre zodpovednosť za európsky projekt na národnej, ako aj nadnárodnej úrovni.

Toto je skutočným jadrom veci: politiky a politickosť môžu fungovať len vtedy, ak existuje konsenzus o dohodnutej spolupatričnosti a o spôsobe, akým ju dosiahnuť.

Sui generis, povaha európskeho projektu ako rozpracovaného projektu sa odráža v sérii diskusií o zmluvách od zasadnutia v Maastrichte, ktoré určujú smer celej tejto diskusie. V dôsledku finančnej a hospodárskej krízy opäť vyvstali otázky týkajúce sa zmlúv. Otázka ústavy pre Európu neutíchla.

Povedal by som, že ani nie je možné ju definitívnym spôsobom zodpovedať, určite nie dnes.

Tí, ktorí sú zástancami ultra-integračnej paradigmy, nemôžu ignorovať fakt, že väčšina ľudí si nepraje jednotu Európy na úkor národného štátu. Tí, ktorí presadzujú čisto národnú alebo medzivládnu perspektívu, nemôžu ignorovať fakt, že samotné národné štáty už nedokážu ponúknuť občanom to, čo očakávajú. Snaha o určenie koncepčného konečného bodu európskej integrácie – tak, či onak – nemá zmysel.

Bolo by rozumnejšie postupovať inak. V každej fáze bola európska integrácia založená na jasnom zmysle pre cieľ, na jasnej myšlienke, že Európa je potrebná. Prostriedky, ktorými sa to malo dosiahnuť – zmluvy, inštitúcie – vždy nasledovali politickú vôľu.

Takže predtým, než sa začneme zaoberať technickými detailmi ďalšej zmluvy, musíme zodpovedať túto otázku: aký druh spolupatričnosti medzi hlavnými mestami a Bruselom považujeme za potrebný, nevyhnutný, neodvratný? Ktoré záležitosti považujeme za také, o ktorých musíme spoločne rozhodnúť stoj čo stoj? Aký je dohodnutý, ustálený, spoločný účel našej Únie? V akom rozsahu spojíme naše osudy, neodvolateľne a bez výhrad? Skrátka, aká je naša vízia?

Kríza naznačila koniec obdobia „implicitného konsenzu“, tejto kvázi intuitívnej povahy európskej integrácie. Konsenzus dnes musí byť explicitný. Nastal čas, aby sme začali politickú a spoločenskú diskusiu o tom, akú spolupatričnosť v EÚ chceme; ako ďaleko a ako hlboko má integrácia zájsť; o tom, kto sa chce na čom podieľať a na aký účel.

Vážené dámy, vážení páni,

dovoľte mi, aby som uviedol politiku, zásady a oblasti politiky, ktoré podľa môjho názoru musíme postaviť do popredia nášho úsilia o dosiahnutie uvedeného konsenzu.

V apríli 1978 sa Roy Jenkins, vtedajší predseda Európskej komisie, dostal do pozície, do ktorej som sa ja sám dostal o niekoľko desaťročí neskôr.

„Ekonomika Spoločenstva,“ uviedol, „zahŕňa pracovné miesta a zmenšujúci sa priemysel, menovú stabilitu, regionálnu politiku, energetické možnosti. Všetko uvedené patrí do záležitostí politiky a nie byrokracie.“ A aj keď sa zdá, že tvrdil to, čo je zrejmé, z uvedeného vyvodil zaujímavý záver: „Aj keď môžu existovať osoby, ktoré veria v opak, inštitúcie Spoločenstva boli starostlivo skonštruované a časom prispôsobené tak, aby umožnili vzájomné pôsobenie sporu a jeho vyriešenia na technickej i politickej úrovni. Nie sú dokonalé..., ale rámec pre rozhodovanie už existuje.“

Často tu bolo – a stále je – pokušenie postaviť diskusiu o „rámci na rozhodovanie“ pred to, čo Roy Jenkins nazýval „záležitosti politiky“.

Európske diskusie o politikách sa príliš často vedú len z inštitucionálneho alebo ústavného hľadiska. Posadnutosť politickosťou odviedla pozornosť od politík a politiky, ktoré potrebujeme. Namiesto prijímania rozhodnutí diskutujeme o tom, ako rozhodnutia prijímať a kto ich prijme.

Dnes by som proti tomuto chcel varovať, podobne ako Jenkins pred štyrmi desaťročiami.

Výzvy, ktorým čelíme v tejto tretej fáze európskej integrácie, sa musia preskúmať po prvé, z hľadiska potrebnej politiky, po druhé, z hľadiska potrebných politík a po tretie, z hľadiska politickosti potrebnej na dosiahnutie prvých dvoch. A to v uvedenom poradí.

Diskusia o budúcnosti Európy teda musí byť predovšetkým diskusiou o politike a politikách a nie o inštitúciách a zmluvách. Musí to byť diskusia o tom, čo chceme spolu dosiahnuť a prečo. Bez konsenzu o tejto otázke sa môžeme donekonečna baviť o doložkách subsidiarity a špeciálnych výnimkách, avšak bez toho, aby sme niekoho presvedčili, či uspokojili. Musíme sa rozhodnúť, individuálne i spoločne, čo chceme spolu vykonať – a čo nepotrebujeme, či nechceme robiť spolu.

Rámec na rozhodovanie sa v Európskej únii v priebehu rokov výrazne vyvinul, a to nielen v časoch Jenkinsa, ale i v tých mojich. Ak porovnáme situáciu spred dvadsiatich rokov s dnešnou situáciou, zistíme, že tento vývin je pozoruhodný. A to nemyslím len z hľadiska kompetencií, ale hlavne z hľadiska spôsobov a dynamiky rozhodovacieho procesu. Mal som tú česť zúčastňovať sa na zasadnutiach Rady od roku 1987 a Európskej rady v rokoch 1992 až 1995. Môžem potvrdiť, že rozdiely sú markantné. V niektorých prípadoch podstúpila samotná kultúra inštitúcií zásadné zmeny.

Na začiatku 90. rokov 20. storočia bolo Európske spoločenstvo stále sústredené okolo Rady. Je pravda, že Komisia síce mala právo iniciatívy, ale väčšinu rozhodovacích právomocí mali členské štáty. Odvtedy sa náš systém a tento proces značne zmenili.

Predovšetkým prostredníctvom zvýšenia právomocí Európskeho parlamentu, ktorý sa z poradného zhromaždenia stal nevyhnutným spoluzákonodarcom. Parlament často sám váha medzi svojou úlohou tribunátu (rôle tribunitien) a úlohou prijímateľa rozhodnutí (rôle décisionnel). Zatiaľ sa nepodarilo dosiahnuť, aby všetci aktéri v Európskom parlamente odolali pokušeniu niečo žiadať bez ohľadu na uskutočniteľnosť – konkrétne, aby sa nepodceňovali politické podmienky niektorých rozhodnutí. A videli sme aj to, že niektorí uprednostňujú funkciu protestu, ba dokonca anti-establishmentu pred úlohou, ktorá je viac v súlade s potrebou dosahovať pragmatické výsledky s ostatnými inštitúciami. Deje sa to aj naďalej pravdepodobne preto, že Parlamentu chýba jeho vlastné právo iniciatívy. Mali by sme uznať, že v širšom kontexte bol príspevok Parlamentu konštruktívny. Nakoniec, Parlament sa v uplynulom desaťročí snažil o veľa a dôležité je, že sa svojej úlohy zhostil až do konca – od prijatia rozpočtu Európskej únie až po schválenie bankovej únie.

Vzťahy medzi členskými štátmi sú takisto veľmi rozdielne v dôsledku rozdielnej dynamiky medzi súčasnými 28 členmi v porovnaní napríklad len s 12 v roku 1992 alebo 1994. Na rozdiel od bruselského mýtu tu nejde ani tak o otázku veľkosti a schopnosti, ale skôr o otázku vízie a programu. Môžem porovnať dynamiku Európskej rady v roku 1992 alebo 1994, keď mala 12 členov a keď sa na zasadnutiach zúčastňovali ministri zahraničných vecí, s dnešnou situáciou. Dobre si pamätám Helmuta Kohla, Françoisa Mitterranda alebo Felipeho Gonzálesa na týchto zasadnutiach. Preto môžem potvrdiť rozdiel medzi dynamikou predchádzajúcich zasadnutí Európskej rady a tých dnešných.

K rokovaciemu stolu prichádzajú zástupcovia vlád, z ktorých niektoré majú defenzívny názor, iné zas len jeden problém, zatiaľ čo niektoré prídu bez planúceho záujmu. Pociťujú istý druh zodpovednosti za Európu, ale nie všetci v rovnakej miere. A práve táto zodpovednosť je tým, čo formuje politický proces, akým je EÚ.

Zodpovedajúcim spôsobom sa výrazne zmenilo aj ťažisko na strane Rady. Koncepcia zmluvy v minulosti považovala Radu pre všeobecné záležitosti pozostávajúcu z ministrov zahraničných vecí za politický vrchol na strane Rady. Táto úloha však celkom prešla na Európsku radu. Európa sa stala „Chefsache“. Orgán, v rámci ktorého sa stretávajú hlavy štátov alebo predsedovia vlád – Európska rada – získaval na dôležitosti už aj predtým, než ho Lisabonská zmluva urobila operatívnejším a stabilnejším prostredníctvom zriadenia úradu jeho stáleho predsedu. Je pravda, že časť jeho dynamiky vychádza z osobitosti hospodárskej a finančnej krízy, a teda z potreby rýchlo mobilizovať finančné prostriedky, ktoré ovládajú len členské štáty. Táto situácia môže časom poľaviť. Hlavy štátov alebo predsedovia vlád budú musieť vnímať svoju úlohu nielen ako národnú, ale aj ako európsku.

Presun ťažiska z Rady na Európsku radu však so sebou priniesol určitú implementačnú medzeru. Napríklad, prvotný voluntarizmus opakovaných žiadostí o zasadnutie Európskej rady alebo o samit eurozóny pri každom novom vývoji viedol k sérii samitov, výhodou čoho bolo vyvinutie tlaku na vedúcich predstaviteľov, aby rozhodli. Na druhej strane sa tým však zbanálnili samity a prehĺbil pocit, že rozhodnutia boli vždy príliš slabé a ich uplatňovanie vždy príliš neskoré. Bolo to preto, že na rozhodnutia, ktoré prijali hlavy štátov alebo predsedovia vlád, sa často nenadviazalo na národnej úrovni. Existoval tu nadmerný tlak a nedostatok presnosti.

Komisia z tejto situácie vychádza ako nevyhnutný a posilnený ústredný bod. Jej právo iniciatívy sa v priebehu krízy zachovalo. Aj jej talent iniciatívy – ak si môžem dovoliť tak povedať – iniciovaný Walterom Hallsteinom a rozvinutý Jacquesom Delorsom, bol vždy prítomný a samozrejme sa objavil aj pri vzniku rozhodujúcich koncepcií: od vytvorenia Európskeho finančného stabilizačného mechanizmu, Európskeho nástroja finančnej stability a neskôr Európskeho mechanizmu pre stabilitu, ktoré sa v konečnom dôsledku zakladali na návrhoch Komisie, po bankovú úniu2; od iniciatívy spustiť dlhopisy na projekty po legislatívne návrhy Komisie týkajúce sa reformy správy hospodárskych záležitostí, vrátane nového paktu stability a rastu. Komisia pri uplatňovaní svojho práva iniciatívy vždy využívala skutočne európsky prístup.

Je zaujímavé, že neexistuje žiaden lepší príklad na ilustráciu nevyhnutnosti úlohy Komisie ako medzivládna fiškálna dohoda. V priebehu rokovaní o tejto dohode bola Komisia nepostrádateľným zdrojom odborných poznatkov a kreatívnej legislatívnej techniky pri rokovacom stole. A nakoniec aj v tejto – medzivládnej – súvislosti to bola práve Komisia, kto vystúpil do popredia, keď bolo potrebné garantovať jej silné uplatňovanie. Skutočnosť, že Komisia je pri úsilí dospieť k výsledkom niekedy schopná neprivlastňovať si všetku slávu pre seba, by sa nemala zamieňať s jej upadajúcou úlohou. V Únii neexistuje žiadne iné miesto, ktoré by spájalo horizontálny pohľad – povedomie o pluralite situácií v členských štátoch – s vertikálnym pohľadom –poznatkami o európskych politikách.

Aby sme plne pochopili rozdiely medzi minulosťou a súčasnosťou, musíme sa takisto pozrieť na drobnohľad médií. Tento drobnohľad médií je hlbší, rýchlejší, komplexnejší a kritickejší. Samitom a vedúcim predstaviteľom sa už neprejavuje toľko úctivosti. Úspech sa meria výsledkami – a veľmi často okamžitými výsledkami. Ak tieto výsledky neprejdú rozborom médií, stratia sa tak, ako sa to už stalo raz či dva razy veľmi verejne v priebehu krízy. Toto sčasti vysvetľuje „proces zajakávania sa“, synkopovanú povahu reakcie na krízu.

To je jedným z dôvodov, prečo sa budovanie Európskej únie prirovnalo k lešeniu. Zdá sa byť niečím, čo sa neustále buduje a opravuje, hoci lešenie veľmi často zakrýva „krásu“ stavby za ním. Povedal by som, že už zo samotnej povahy európskeho projektu vyplýva, že sa podobá na nedokončenú „prebiehajúcu prácu“. A tí, ktorým prekáža nedostatok koherentnosti a symetrie, by sa radšej mali zmieriť s architektonickou koncepciou, podľa ktorej sa na dosiahnutie nových funkcií musia vypracovať nové tvary a dizajny. „L'èsprit de système“ zvyčajne v EÚ nefunguje veľmi dobre.

Môžeme povedať, že integračný proces prešiel skúškou času a kríz, pretože tu vždy existovala povinnosť „obligation de résultat“ prepojená s účinnými výsledkami. Vyvinuli sme zrelý spôsob riadenia, ktorý nám umožňuje prijímať rozhodnutia založené na širokom konsenze. Mali sme však a stále máme možnosť vidieť, že na vedení záleží.

Len vedením prostredníctvom dosahovania konsenzu môžeme predísť fragmentácii.

Preto som dozeral na to, aby zasadnutia Komisie, ktorým som predsedal, prijímali spoločnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Predseda Komisie je garantom kolegiality, ktorou sa predchádza „mentalite sila“ a „tunelovému videniu“. Vo všeobecnosti sme začínali s úprimnými rozdielmi v názoroch a skutočnými diskusiami. Avšak takmer vždy boli rozhodnutia v uplynulých desiatich rokoch prijaté na základe konsenzu. Politická exekutíva nie je miniatúrnym parlamentom. A ako exekutíva musí Komisia prijať zodpovednosť za iniciatívy, ktoré spoločne považuje za potrebné. Práve preto je rozhodovanie v Komisii na základe zmlúv skôr spoločné ako individuálne. Fungovanie kolégia s 28 členmi je možné. Predovšetkým ide o otázku skutočnej kultúry Spoločenstva a účinného riadenia inštitúcie.

Keďže začiatok mojej prvej Komisie takmer korešpondoval s najväčším doterajším rozšírením Európskej únie v roku 2004, bol som si obzvlášť vedomý potreby predchádzať jej fragmentácii, či už geografickej, ideologickej alebo inej. Som pevne presvedčený, že aj keď je dôležité uznať politický charakter Komisie, je rovnako dôležité predchádzať tomu, aby sme Komisiu považovali za záujmové združenie straníckej povahy.

Komisia má okrem politických funkcií aj administratívne a – ako ich ja nazývam – „kvázi jurisdikčné“ funkcie. Vyžaduje si to veľkú múdrosť a rovnováhu na úrovni rozhodovania, aby dôveryhodnosť Komisie v jej rozličných úlohách nebola naštrbená a aby nebola ohrozená jej nezávislosť a profesionalita.

Európska únia v posledných dvoch desaťročiach dosiahla oveľa vyššiu úroveň politickej a inštitučnej zrelosti. Bol to práve tento politický rámec, ktorý nám pomohol prekonať krízu. To, čo dnes máme, sa však musí konsolidovať, ak to má pretrvať.

V súčasnosti by sa malo diskutovať o spôsobe, akým chceme konsolidovať a napredovať, pretože táto diskusia je nevyhnutným predpokladom dosiahnutia týchto cieľov: rastu a zamestnanosti prostredníctvom ďalšieho formovania nášho vnútorného trhu a našich politík v oblasti spoločnej meny, obchodovania, energetiky a klímy, infraštruktúry, vedy a inovácie, priemyslu a digitálneho hospodárstva; slobody a bezpečnosti prostredníctvom našej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a politiky v oblasti súdnictva a vnútorných záležitostí; nášho spoločenského blaha prostredníctvom nášho spoločného úsilia v oblasti vzdelávania, kultúry, mládeže a riešenia spoločných výziev našich demografických systémov a systémov sociálneho zabezpečenia.

Vážené dámy, vážení páni,

Ak aj existuje rámec na rozhodovanie, musíme takisto uznať, že v európskej politike existuje viacero nedostatkov, ktoré nám bránia v tom, aby sme tento rámec využívali.

A práve to je pre európsku demokraciu skutočný problém.

V európskej politike existuje nedostatok zodpovednosti, ktorý sa nepodarí odstrániť len inštitučnými úpravami. Vždy keď demokratickí rozhodovatelia odmietnu uznať, brániť či schváliť svoje spoločné rozhodnutia, trpí tým európska legitímnosť.

Príliš často sa politické kontroverzie vnímajú ako systémové nedostatky. Skôr než by sa diskusia zamerala na podstatu veci – existuje lepšie riešenie, povedzme otázky žiaroviek alebo olivového oleja? – sa kontroverzné výsledky prezentujú ako nevyhnutný absurdný výsledok chybného „bruselského“ systému. A to aj napriek tomu, že diskusie, aj výsledky by boli podobné, priam identické, ak by sa k nim pristúpilo na národnej úrovni. Nielen „bruselský centralizmus“ je prvotnou príčinou právnych predpisov v oblasti zdravotníctva, noriem vzťahujúcich sa na výrobky, práv zamestnancov, pravidiel týkajúcich sa životného prostredia alebo bezpečnosti v doprave, ale aj spoločenská diskusia a výzvy občanov konať, aby sa vyriešili ich obavy. Regulačné iniciatívy sa v zásade nezačínajú v Bruseli. Začínajú sa spoločenskými, podnikateľskými alebo zamestnaneckými záujmami, s verejnými diskusiami a politickými procesmi. Tak napríklad myšlienky regulovať žiarovky a plechovky s olivovým olejom vzišli z národnej úrovne. Myšlienku regulovať žiarovky sme v skutočnosti prevzali, pretože energetická efektívnosť dáva zmysel; iniciatívu na reguláciu plechoviek s olivovým olejom sme ale pozastavili, pretože sa nazdávame, že nepotrebuje celoeurópske riešenie.

Medzi národnou politickou dialektikou a európskou politickou dialektikou takisto existuje asymetria. Na národnej úrovni funguje logika „vláda proti opozícii“, takže každá otázka má „stranu proti nej“, ako aj „stranu v jej prospech“. V Európe takáto logika nefunguje, a preto tu neexistuje žiadna „strana v prospech“ všetkého, čo Európa robí. Je to hlavne Komisia, ktorú zmluvy ustanovili za ochrancu všeobecného európskeho záujmu, od ktorej sa vždy očakáva, že bude stáť za spoločne dohodnutými rozhodnutiami. Komisia je však príliš často ponechaná bez efektívnej podpory systému, v ktorom si môžu všetci ostatní dovoliť z času na čas byť trochu vo vláde a trochu v opozícii.

Znamená to, že sa tu objavuje „kognitívna disonancia“ medzi politickými procesmi na národnej a európskej úrovni. V dôsledku toho vzniká takmer schizofrenické politické správanie. Na európskej úrovni môžu národní politici žiadať oveľa viac než doma bez toho, aby museli prijať zodpovednosť za následné prijatie a uplatňovanie právnych predpisov. Pokušenia a príležitosti na obídenie zodpovednosti sú mnohoraké. A zo svojich skúseností vám môžem potvrdiť, že je bežné vidieť, ako jedna strana tvrdí vo svojom hlavnom meste jednu vec a potom úplný opak – nielen niečo iné, ale pravý opak – v Európskom parlamente v Štrasburgu. A v konečnom dôsledku je politickou sankciou všetkých aktérov – či už národných alebo európskych – stále volebná dynamika na národnej úrovni. Neexistuje žiadna skutočná paneurópska politická sankcia, ktorá by bola oddelená od národnej úrovne a ktorá by sa uplatňovala podľa jej vlastných pravidiel.

Hlavný problém sa dá sformulovať takto: všetky krajiny by chceli Európu vidieť ako veľkú obrazovku, do ktorej by sa premietli ich vlastné ambície, a sú pripravené tvrdiť, že „Európa“ má problém, ak nie všetci nasledujú ich iniciatívy. Mnohé členské štáty dúfajú, resp. predstierajú, že Európa bude nakoniec ich zväčšenou verziou – to sa však nikdy nestane.

Obdobne, mnohí politici majú radi svoju vlastnú mikroreguláciu, avšak iných, ktorí robia to isté, ostro kritizujú za neoprávnené zasahovanie. Nič neublížilo našej Únii viac ako snaha tých, čo nepresvedčili, hľadať vinu za svoj neúspech v Európe, a nie vo svojej neschopnosti získať pre svoje myšlienky väčšinu. A to nás na oplátku vedie k jasnej dileme, ktorá stojí v jadre diskusií o budúcnosti: keď sa ľuďom nepáči národné rozhodnutie, zväčša hlasujú proti osobe, ktorá rozhodnutie prijala. Ak sa im nepáči európske rozhodnutie, majú tendenciu obrátiť sa proti Európe ako takej.

Prvou otázkou, ktorou je potrebné sa zaoberať, je samozrejme politická otázka. Ak by mi niekto položil otázku: „Takže, čo je skutočným problémom“, odpovedal by som: „It´s the politics, stupid!“

V národnom štáte je otázka legitímnosti v zásade vyriešená. Nesúhlas s politikou sa bežne nemení na spochybnenie politickosti či politického systému. V Európskej únii ale legitímnosť stále závisí od dosiahnutia konkrétnych výsledkov. To vysvetľuje skutočnosť, prečo sa nedostatok podpory pre národné inštitúcie alebo politické strany vo všeobecnosti nestáva hrozbou pre národnú jednotu, avšak nedostatok podpory pre inštitúcie Únie môže ohroziť samotnú európsku integráciu. Akýkoľvek politický projekt v skutočnosti potrebuje aspoň minimálnu trvalejšiu podporu, či už explicitnú alebo implicitnú. Okrem všeobecného pochybovania alebo „Angstu“ bežných občanov týkajúceho sa ich vnímania väčšiny inštitúcií a elít vo veku globalizácie, konkrétna výzva, ktorej Európska únia musí v súčasnosti čeliť, je táto: niektoré hlavné politické sily, konfrontované s rastúcimi hlasmi euroskepticizmu, ba dokonca eurofóbie, radšej internalizovali populistické vyhlásenia, ako by ich mali vyvrátiť. Povedal by som, že v rámci celého politického spektra od ľavice po pravicu musia politické sily a aktéri vyjsť zo svojej zóny pohodlnosti. Namiesto toho, aby dopustili, že sa diskusia posunie do extrémov, mali by opätovne prevziať iniciatívu. Musia obhájiť pozitívny program Európy na národnej úrovni, ako aj na úrovni Únie.

Žiadna zmena zmluvy, ani žiadne inštitučné premeny nemôžu nahradiť politickú túžbu po Európe. Som rád, že táto myšlienka sa už ujala. Ako raz povedal Friedrich Hölderlin, „Wo die Gefahr ist, wächst das Rettende auch“.

Takéto politické hendikepy sa musia odstrániť ako prvé, aby sa posilnila jednak legitímnosť a jednak efektívnosť Európy.

Na to, aby sme túto situáciu vyriešili, potrebujeme vedenie projektu Európskej únie, ako aj konanie a zodpovednosť zaň, chápané ako súčasť politickej a spoločenskej štruktúry jej členských štátov. Musíme pochopiť, že európske politiky už nie sú cudzími politikami. Európska politika je dnes internou politikou našich členských štátov.

Potrebujeme nadviazať nový vzťah spolupráce, „Kooperationsverhältnis“, medzi Úniou, jej inštitúciami a členskými štátmi. Týmto „vzťahom spolupráce“ mám na mysli zásadu, na základe ktorej budú inštitúcie a členské štáty konať nad rámec lojálnej spolupráce, ktorá už bola zakotvená v zmluvách, konkrétne v článku 4 Zmluvy o EÚ, a pracovať tak, aby maximalizovali zlučiteľnosť rozhodnutí prijímaných na jednotlivých úrovniach.

Príliš dlho sa očakávalo – aspoň v bruselskej bubline –, že inštitúcie EÚ sa vždy budú snažiť urobiť viac, než im umožňujú zmluvy, zatiaľ čo členské štáty očakávali, že inštitúcie budú robiť menej. Takéhoto nezrelého správania sa musíme vyvarovať.

Potrebujeme zrelé rozdelenie jasných mandátov jednotlivým aktérom a úrovniam našej Únie, od miestnej cez regionálnu a národnú úroveň až po európsku úroveň. Mandátov, ktoré sú všetkými plne rešpektované z hľadiska ich rozsahu i obmedzení.

Na prechod zo súperiaceho na spolupracujúci prístup medzi inštitúciami Únie a medzi európskymi inštitúciami a členskými štátmi potrebujeme posilnenú úlohu politických strán na úrovni Únie s cieľom zhrnúť politické záujmy, formovať politické priority a zabezpečiť celkovú politickú koherentnosť.

Práve preto môže byť volebná dynamika spustená nomináciou „Spitzenkandidaten“ politických strán na funkciu predsedu Komisie krokom tým správnym smerom.

Aj keď vnímam obmedzenia súčasného stavu, verím, že aj napriek tomu môže posilniť európsku povahu týchto volieb. Je to spôsob, ako pomôcť stranám, ktoré o to majú záujem, postupne sformovať európsku verejnú sféru. Je zvláštne – ale možno ani nie – že politické sily, ktoré vždy kritizovali nedostatok demokratickej zodpovednosti v Európe, teraz odmietajú tieto nové opatrenia, ktoré boli navrhnuté práve s cieľom túto zodpovednosť zvýšiť. Samozrejme, národná demokracia je nevyhnutná pre legitímnosť Európskej únie, ale urobili by sme chybu, keby sme bránili pokroku samotnej európskej demokracie. Máme síce systém, na ktorom sa neustále pracuje, ale úsilím o jeho zablokovanie by sme len stratili.

Po tejto dynamike musí nasledovať povolebné pochopenie nielen osobností, ale aj politických priorít. A to nielen v rámci každej jednej inštitúcie, ale aj medzi inštitúciami. Konkrétnejšie to znamená rámcovú dohodu medzi Parlamentom, Radou a Komisiou o prioritách – pozitívnych a negatívnych – nového legislatívneho zboru. Takisto by mohla nasledovať nová medziinštitucionálna dohoda o lepšej tvorbe práva, aby sa predchádzalo nadmernému administratívnemu zaťaženiu. V opačnom prípade sa nikdy nedosiahne presvedčivá a pôsobivá dohoda o otázkach, v ktorých by Únia mala konať vo veľkom, a o otázkach, v ktorých by Únia mala konať v malom.

Vážené dámy, vážení páni,

práve na tomto základe možno vykonať viac než len neodvratné, chirurgicky presné úpravy súčasného právneho rámca Únie.

Domnievam, sa že v najbližšej budúcnosti nenastane európsky „moment Philadelphia“, t. j. vypracovanie ústavy úplne nanovo. Spôsob vývoja Únie bude aj naďalej skôr „permanentnou reformou“ ako „permanentnou revolúciou“.

Na to, aby bola táto permanentná reforma úspešná a aby bol každý krok v súlade s celkovou víziou, ktorá stojí v jej pozadí, si myslím, že treba dodržiavať viacero zásad:

Po prvé, akýkoľvek ďalší vývoj Únie by sa mal zakladať na platných zmluvách a metóde Spoločenstva, keďže každý krok mimo tohto rámca by viedol k fragmentácii, prekrytiu regulačných štruktúr a v konečnom dôsledku k nekoherentnosti a slabej výkonnosti.

Po druhé, predtým, než sa pristúpi k vypracovaniu nových zmlúv, by sa mala odstrániť v súčasnosti existujúca nadmerná zložitosť a protirečenia v rámci zmlúv a medzi nimi a ostatnými nástrojmi. V zásade to znamená, že medzivládne nástroje, ako napríklad Európsky mechanizmus pre stabilitu a fiškálna dohoda, by sa mali čo najskôr začleniť do zmlúv.

Po tretie, akékoľvek nové medzivládne riešenia by sa mali zvážiť na výnimočnom a prechodnom základe len s cieľom predísť problémom so zodpovednosťou a koherentnosťou.

Po štvrté, Únia by sa vždy mala usilovať o spoločný vývoj, o vývin ako celok so všetkými 28 súčasnými členskými štátmi. Ak bude nevyhnutná hlbšia integrácia do iných zoskupení, konkrétne medzi súčasnými a budúcimi členmi eurozóny, mala by byť otvorená pre všetkých tých, ktorí sa na nej chcú podieľať. Uprednostňovanou metódou užšej integrácie skupiny členských štátov je posilnená spolupráca tak, ako sa ustanovuje v zmluvách.

Po piate, akýkoľvek ďalší vývoj Únie by sa mal zakladať na jasnom postupnom zavádzaní a načasovaní, pričom budúce kroky by mali predovšetkým pozostávať z využitia všetkých možností, ktoré ponúkajú zmluvy v ich súčasnom znení, bez výnimiek neuvedených v týchto zmluvách, takže k zmene zmluvy by sa malo pristúpiť len vtedy, keď sa v zmluvách neustanovuje možnosť sekundárnej legislatívy.

Po šieste, tempo vývoja nesmú diktovať tí najzdržanlivejší. Rýchlosť Európy nesmú určovať tí najpomalší.

A po siedme, v prípade, že sa bude ďalšia zmena zmluvy zdať nevyhnutná, musí byť pred rokovaním o nej a jej ratifikáciou v plnom rozsahu prediskutovaná a vyargumentovaná aj vo verejnej sfére.

V tejto fáze je samozrejme pravda, že čelíme osobitnej výzve, pokiaľ ide o vzťah medzi jednotnou menou, eurozónou a EÚ ako celkom. Domnievam sa však, že logika zmlúv nám ponúka užitočné usmernenia aj v tomto ohľade.

Podľa zmlúv je jednotná mena určená pre všetky členské štáty, s výnimkou tých, ktoré majú trvalú výnimku jednotnú menu nezaviesť. A pravda je, že len jeden členský štát – Spojené kráľovstvo – takúto výnimku má. Dokonca aj pozíciu Dánska možno lepšie opísať ako „možné zavedenie“, než trvalú výnimku jednotnú menu nezaviesť. Všetky ostatné členské štáty sa zaviazali, že sa k euru pripoja. Vyžiada si to čas a určite aj oveľa dôkladnejšiu prípravu než v minulosti.

Bolo by ale chybou premeniť logiku konvergencie na štruktúru divergencie. A to o to viac, keďže praktické skúsenosti z formovania reakcie na krízu preukázali, že konfliktné línie sa v diskusiách neobjavujú medzi súčasnými a budúcimi členmi eurozóny. Od Paktu pre euro po fiškálnu dohodu, od jednotného mechanizmu dohľadu po jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií: kedykoľvek sa sedemnástka či osemnástka rozhodla spustiť ambicióznejší projekt, takmer všetci ostatní sa k nemu pripojili a prispeli k nemu. Dostredivé sily sa napokon ukázali byť silnejšie než odstredivé sily.

Tendencia niektorých, ktorí snívajú o pretvorení Únie pomocou obmedzenejšej, menšej eurozóny, než EÚ s 28 členmi, nie je odpoveďou na systémové nedostatky, ani na nedostatok potenciálu medzi dvadsaťosmičkou. Ide o vyjadrenie nostalgie za pohodlnejším usporiadaním, za návratom – mylne vnímaného – pohodlia menších, menej náročných a údajne koherentnejších časov dôvernejšej integrácie. Čas sa však nezastavil a dejiny sa pohli ďalej. Rozdelenie na jadro (Kerneuropa) a perifériu obe časti oslabí.

Tu možno nastala chvíľa, aby som sa vyjadril k vzťahu medzi Európskou úniou a Spojeným kráľovstvom. Som úplne presvedčený, že Európa je silnejšia so Spojeným kráľovstvom ako jej členom a že Spojené kráľovstvo je silnejšie ako člen Európskej únie, než keby ním nebolo. Zároveň však uznávam, že situáciu Spojeného kráľovstva možno z historických, geopolitických a hospodárskych dôvodov vnímať ako osobitú. Presne z toho dôvodu by však bolo chybou premeniť túto výnimku Spojeného kráľovstva na pravidlo pre všetkých. Môžeme a mali by sme nájsť spôsoby, akými možno vyhovieť tejto osobitosti Spojeného kráľovstva, avšak tak, aby to neohrozilo celkovú koherentnosť Únie.

Túto osobitosť – aj keď ju v určitých časoch v prípade niektorých otázok zažívajú viaceré vlády – by sme si ale nemali pomýliť s celkovou situáciou v Únii.

Vážené dámy, vážení páni,

na základe uvedených zásad vyčnievajú viaceré oblasti politiky, ktoré si v nadchádzajúcich rokoch obzvlášť vyžadujú diskusiu, konanie a rozhodnutia o konkrétnych inštitučných zlepšeniach: 1. prehĺbenie hospodárskej a menovej únie v súlade s koncepciou Komisie; 2. efektívnejšie vonkajšie zastupovanie Únie; 3. posilnenie hodnôt a občianstva v Únii; 4. lepšie regulačné rozdelenie práce; a 5. potreba zdokonaliť našu politickú úniu.

V prípade prehlbovania hospodárskej a menovej únie zostáva platnou víziou Koncepcia Komisie pre rozsiahlu a skutočnú hospodársku a menovú úniu. Spájajú sa v nej veľké ambície s náležitým načasovaním. Po prvé, je potrebné v plnom rozsahu zaviesť reformu správy hospodárskych záležitostí. Po dokončení tejto reformy by sa mal zvážiť postupný vývoj fiškálnej kapacity na úrovni eurozóny, doplnený ďalšou koordináciou daňovej politiky a pracovných trhov. Tento vývoj, ktorý si v konečnom dôsledku vyžiada zmenu zmluvy, musí byť sprevádzaný úmernou demokratickou legitímnosťou a zodpovednosťou. „Fiškálno-federatívnejší“ prístup v rámci eurozóny musí počítať nielen so súčasnými členmi eurozóny. Musí zostať otvorený pre všetkých budúcich a potenciálnych členov a rešpektovať integritu jednotného trhu a politík, ktoré Únia vykonáva ako celok.

Efektívnejšie vonkajšie zastupovanie si vyžaduje kooperatívne rozdelenie práce medzi úradníkmi Únie a členských štátov. Doterajšia vzájomná spolupráca medzi predsedami Európskej rady a Komisie poskytuje užitočné usmernenie v tomto ohľade. Vysokému predstaviteľovi/podpredsedovi Komisie sa musia poskytnúť efektívni politickí zástupcovia z Komisie, ako aj z Rady. Potenciál spoločného vonkajšieho zastupovania, ktorý je ustanovený v Lisabonskej zmluve, sa musí využívať v plnom rozsahu. Kombinácia zahraničnej politiky s vonkajšími aspektmi interných politík Únii zabezpečuje väčšiu váhu vo svete. Umožňuje účinnejšie rozloženie zaťaženia medzi Úniou a jej členskými štátmi. Mimoriadne dôležité je nadviazať na prvé kroky, ktoré sa podnikli smerom k spoločnejšej bezpečnostnej a obrannej politike. Súčasťou tohto úsilia je opodstatnene aj dosiahnutie koherentnejšieho vonkajšieho zastupovania eurozóny v medzinárodných finančných inštitúciách.

Posilnenie hodnôt a občianstva v Únii si vyžaduje plné dodržiavanie a vykonávanie zásad právneho štátu a práv, záruk a slobôd Únie. Je potrebné konsolidovať nástroje, ako napríklad kontrolu dodržiavania základných práv v hodnoteniach vplyvu legislatívy a rámec Komisie na ochranu zásad právneho štátu. Boj proti zneužívaniu práv Únie, konkrétne práva na voľný pohyb, sa môže a musí riešiť sekundárnou legislatívou a nie spochybňovaním tejto zásady.

Pokiaľ ide o regulačné rozdelenie práce, východiskom musí byť uznanie, že členské štáty Únie nie sú regulované menej ako samotná Únia. Aj keď nepochybne existujú prípady inštitučnej prehnanej zanietenosti, okrem iného aj na strane Komisie, nesmieme stratiť zo zreteľa skutočnosť, že skutočnou hybnou silou regulácie Únie je potreba zabezpečiť vzájomnú zlučiteľnosť podrobných právnych predpisov 28 členských štátov. Otázka, ako „mať veľký vplyv na veľké veci a menší vplyv na menšie veci“ preto nie je otázkou negatívnych alebo pozitívnych zoznamov oblastí, v ktorých je potrebné konať, ale skôr otázkou intenzity a zasahovaním konkrétnych iniciatív. Túto situáciu možno najlepšie vyriešiť novou medziinštitucionálnou dohodou o lepšej tvorbe práva, ktorou by sa kontrola regulačnej vhodnosti, hodnotenie vplyvu a opatrenia na odstraňovanie byrokratickej záťaže, ktoré už Komisia prijala, rozšírili do celého legislatívneho procesu. V konečnom dôsledku ide o otázku pravidelného preskúmavania politického konsenzu o politických prioritách, ktorému by mohlo pomôcť zavedenie „doložiek o zániku“ alebo zásady legislatívnej diskontinuity pri zmene Európskeho parlamentu.

Pokiaľ ide o potrebu zdokonaliť našu politickú úniu a zvýšiť demokratickú legitímnosť, o ktorú by sa mala opierať – ako ju ja nazývam – „Európa – tretia verzia“, táto dokonalejšia politická únia by sa mala zakladať na metóde Spoločenstva, keďže systém kontrol, rovnováh a rovnosti medzi inštitúciami a členskými štátmi ponúka to najlepšie východisko pre ďalšiu nadnárodnú demokraciu. Takáto nadnárodná demokracia nesmie byť vytvorená ako viacúrovňová kombinácia práv veta, ale skôr ako systém zodpovednosti na úrovni, na ktorej sa prijímajú výkonné rozhodnutia. Pokiaľ výkonné rozhodnutia prijímajú európske výkonné orgány, konkrétne Komisia, sú to európske legislatívne orgány, teda Európsky parlament a na základe legislatívnych funkcií Rada, ktoré musia zabezpečovať demokratickú legitímnosť a zodpovednosť. A naopak, je na národných parlamentoch, aby zabezpečovali legitímnosť a zodpovednosť v prípade rozhodnutí prijímaných na úrovni členských štátov, ako aj v prípade konania členských štátov v Rade. Vzťahy medzi národnými parlamentmi a Európskym parlamentom by takisto mali byť privilegovanou súčasťou „Kooperationsverhältnis“, o ktorý som sa zasadzoval.

V zmysle tejto logiky by budúci vývoj mal smerovať k vytvoreniu reformovanej Komisie ako výkonného orgánu Únie, ktorý zastáva aj funkciu jej pokladníka. Bolo by zodpovedné zriadiť dvojkomorový legislatívny orgán zložený z Európskeho parlamentu a Rady ako dvomi komorami. V záujme zabezpečenia správnej rovnováhy medzi politickou štruktúrou a funkčnou nezávislosťou Komisie by sa súčasný spôsob negatívnej cenzúry Komisie mal nahradiť mechanizmom konštruktívnej cenzúry, v rámci ktorého by Európska komisia mohla byť odvolaná len v prípade, ak absolútna väčšina poslancov Európskeho parlamentu navrhne iného predsedu Európskej komisie.

Nakoniec, s cieľom zabezpečiť úplnú koherentnosť a účinnosť medzi jednotlivými výkonnými úlohami na úrovni Únie, ako aj ich demokratickú legitímnosť a zodpovednosť, by sa mali zvážiť ďalšie inovácie. V strednodobom horizonte by sa úrad podpredsedu Komisie zodpovedného za hospodárske a menové záležitosti a euro mohol zlúčiť s úradom predsedu Euroskupiny. Radikálnejšou inováciou v dlhodobejšom horizonte by nepochybne mohlo byť zlúčenie úradu predsedu Európskej komisie s úradom predsedu Európskej rady.

Pri možnom vývoji európskej integrácie, najmä v eurozóne, takéto zlúčenie dáva zmysel, pretože sa ním zvýši koherentnosť a viditeľnosť politického systému Európskej únie interne, ako aj externe. Možné sú takisto niektoré prechodné fázy a dočasné riešenia. Čo je však dôležité poznamenať je to, že tento inštitučný vývoj môže byť úspešný len vtedy, ak sa najprv dosiahne nevyhnutný pokrok v oblasti politiky a konvergencie politík.

Ešte raz poviem: It's the politics, stupid!

Umožniť to môže práve politika, po ktorej bude nasledovať inštitučný vývoj, a nie naopak.

Vážené dámy, vážení páni, na záver mi dovoľte uviesť, že európska integrácia vždy bude procesom po sebe idúcich krokov. Vedeli sme to už od začiatku. „L’Europe ne se fera pas d’un coup, ni dans une construction d’ensemble.“, uvádza sa v Schumanovej deklarácii.

Tento pragmatický prístup nikdy nebol v rozpore so snahou o dosiahnutie vízie. Našej ambície, nášho sna – ktorý nemecký filozof Sloterdijk nazýval „jasným snom“.

Zostáva najvizionárskejším projektom v nedávnej histórii. Jej energia a príťažlivosť sú ohromujúce. Jej schopnosť prispôsobiť sa je bezprecedentná. Ale len ak budú splnené určité podmienky: ak bude vedenie jednoznačné, ak spolupráca dosiahne novú úroveň zrelosti a ak bude politika Európy v ofenzíve.

A o to práve pôjde v nadchádzajúcich európskych voľbách. Tie sú najlepšou príležitosťou na to, aby sme sa postavili za to, čo sa doposiaľ podarilo dosiahnuť; aby sme dospeli ku konsenzu o tom, čo je potrebné vykonať; aby sme stáli za Európou v jej súčasnej podobe a aby sme presadzovali víziu toho, čím by Európa mohla byť.

Na týchto voľbách veľmi záleží!

V priebehu desiatich rokov, počas ktorých som bol predsedom Európskej komisie, som sa pokúsil prispieť k základom pragmatickej, koherentnej a odolnej Európskej únie. Aj keď možno reakcia Európskej únie nie vždy priniesla očakávané výsledky, domnievam sa, že Komisia zohrala a naďalej bude zohrávať významnú úlohu. Snažili sme sa zachovať jednotu Európy a jej otvorenosť a posilniť ju. Chceli sme ju posilniť preto, lebo hospodárstva členských štátov sa v celosvetovej hospodárskej súťaži stávajú čoraz konkurencieschopnejšími, ale aj preto, lebo sa ohromne posilnila naša správa hospodárskych a finančných záležitostí na európskej úrovni. Máme tu solídny základ, na ktorom môžeme stavať. Výnimočný projekt. Potrebný projekt. Projekt, na ktorý môžeme byť hrdí.

Mal som tú česť spolupodieľať sa na reakcii na niektoré najhrozivejšie udalosti v dejinách Európskej únie a bolo mi cťou iniciovať reformy, ktoré vychádzali z ponaučení získaných z uvedených skúseností. Skutočná odmena pre všetkých zainteresovaných však nepríde po začatí, ale až po ukončení nevyhnutného úsilia.

Takže pracujme spoločne ďalej.

Pristúpme k „la réforme de tous les jours“.

V práci pokračujme s tým, čo jeden z mojich predchodcov, François-Xavier Ortoli, nazýval „le courage de chaque jour“.

A tým, ktorí tak ako ja – a dúfam, že aj Vy – zdieľajú toto zanietenie, túto lásku k Európe, odkazujem: konajme s cieľom vytvoriť životné podmienky tak, aby všetci v Európe mohli žiť v slušnej spoločnosti. Pretože v konečnom dôsledku nejde o koncepcie, ani o číselné údaje, ani o ekonomiku – ide o hodnoty. A ja verím, že Európa symbolizuje mier, slobodu a solidaritu.

Ďakujem Vám za pozornosť.

1 :

Sme súčasťou Európy a práve v Európe sa buď všetci zachránime, alebo budeme stratení.

2 :

Oznámenie Komisie „Opatrenia v prospech stability, rastu a zamestnanosti“, 30. mája 2012.


Side Bar

My account

Manage your searches and email notifications


Help us improve our website