Navigation path

Left navigation

Additional tools

Prečo teraz potrebujeme Spojené štáty európske

European Commission - SPEECH/12/796   08/11/2012

Other available languages: EN FR DE DA ES NL IT SV PT FI EL CS ET HU LT LV MT PL SL BG RO

Európska komisia

Viviane Redingová

podpredsedníčka Európskej komisie,

komisárka EÚ pre spravodlivosť, základné práva a občianstvo

Prečo teraz potrebujeme Spojené štáty európske

Centrum európskeho práva Univerzity Pasov / Passau

8 november 2012

„Predpokladom serióznej rozpočtovej politiky v dlhodobom horizonte je, aby partnerom Európskeho parlamentu bol zodpovedný európsky minister financií s presnými právomocami vo vzťahu k členským štátom. Ľubovôľa ratingových agentúr to nemôže nijako nahradiť!“

„V Maastrichte nás chceli presvedčiť o tom, že menovú úniu a novú svetovú menu možno nezvratne vytvoriť bez toho, aby sme súčasne s tým vytvorili Spojené štáty európske. Bol to omyl a tento omyl z Maastrichtu musíme teraz napraviť, ak chceme aj naďalej žiť v stabilnej, hospodársky prosperujúcej Európe.“

„Dnes vidím nebezpečenstvo najmä v tom, že tak ESM, ako aj fiškálny pakt predstavujú improvizované konštrukcie mimo európskych zmlúv. Kvôli kríze to zrejme inak nešlo, bolo potrebné rýchlo konať. Z hľadiska parlamentnej demokracie to však nemôže a nesmie byť trvalé riešenie.“

„Pre takéto rozhodnutia na európskej úrovni musí existovať demokratická kontrola takisto na rovnocennej európskej úrovni. V strednodobom horizonte sa preto prihováram za začlenenie tak fiškálneho paktu, ako aj ESM do európskych zmlúv, aby mohli podliehať kontrole zo strany Európskeho parlamentu.“

„Považovala by som to za žiaduce, aby sa predchádzajúce zvolenie komisára do Európskeho parlamentu v budúcnosti stalo pravidlom. To by ešte väčšmi posilnilo demokratickú legitímnosť európskej vlády.“

„Po zrelej úvahe považujem termín Spojené štáty európske za najvhodnejší termín, ktorý môže získať širokú podporu a čo najpresnejšie vyjadriť konečný stav Európskej únie, ktorý chceme dosiahnuť.“

„V Európe potrebujeme dvojkomorový systém, tak ako v USA. A možno budeme jedného dňa potrebovať dokonca priamo voleného predsedu Európskej komisie.“

„Osobne považujem Spojené štáty európske za správnu víziu na prekonanie súčasnej krízy, hlavne však na odstránenie nedostatkov Maastrichtskej zmluvy. Takisto aj preto, že ako európska kresťanská demokratka si svoju víziu budúcnosti nenechám diktovať od britských euroskeptikov.“

Vážený pán prezident,

milí študenti pasovskej univerzity,

vážený pán poslanec, milý Manfred,

vážené pani profesorky a páni profesori,

vážení prítomní,

som veľmi rada, že dnes môžem byť s vami na Univerzite v Pasove. V Pasove som prvýkrát a musím priznať, že na mňa urobil veľký dojem: moderná univerzita, rovno na brehu rieky Inn, s priamym výhľadom do Rakúska, v blízkosti viaceré záhradné pivárne a k tomu všetkému ešte blízkosť Českej republiky – hneď by som znova zasadla do študentských lavíc!

Teraz som tiež pochopila, prečo máme v Bruseli veľa absolventov pasovskej univerzity, ktorí tam ako právnici a ekonómovia s veľkým zanietením a elánom pracujú na ďalšom rozvoji Európy. Tu, na rozhraní troch štátov, človek takmer nemá inú možnosť, ako stať sa Európanom! Ako Luxemburčanka to viem veľmi dobre pochopiť. V mojej domovine sú hranice každodennou skúsenosťou. Luxemburčania takto zažívajú Európu prakticky každý deň. Nie náhodou bola Schengenská dohoda o voľnom pohybe osôb v Európe v roku 1985 podpísaná u nás v Luxembursku, na jednej lodi na rieke Mosele, priamo na luxembursko–francúzsko–nemeckej hranici. Preto sa tu u vás, v krásnom meste na sútoku troch riek, cítim tak trochu ako doma.

Za to, že som dnes tu, v Pasove, vďačím predovšetkým pozvaniu poslanca Európskeho parlamentu Manfreda Webera, s ktorým v Bruseli a Štrasburgu intenzívne spolupracujem v oblasti európskeho práva a vnútornej politiky. Obidvaja sme sa v predchádzajúcich mesiacoch spoločne angažovali za posilnenie slobody pohybu, zakotvenej v Schengenskej dohode. Pre 48 % európskych občanov je právo na voľný pohyb a slobodný výber miesta pobytu v EÚ najdôležitejším občianskym právom. Nesmieme preto pripustiť, aby sa v čase krízy z populistických dôvodov zasa spúšťali hraničné závory v rámci Európy!

Poďakovať sa chcem aj Centru európskeho práva na pasovskej univerzite („CEP“), ktoré je spoluorganizátorom dnešného podujatia. A keďže v mojej právomoci ako komisárky EÚ pre spravodlivosť je aj občianstvo v Únii, veľmi vysoko hodnotím skutočnosť, že Centrum európskeho práva už viac ako desať rokov zastrešuje takzvané Centrum občianstva Únie. Centrum tu v regióne vystupuje ako kontaktný partner pri bežných problémoch občanov, presahujúcich hranice štátov. Môže si pasovský zubár otvoriť ambulanciu na rakúskej strane rieky Inn? Má maďarská zamestnankyňa, pracujúca v Dolnom Bavorsku, nárok na nemeckú podporu v nezamestnanosti? Môže sa pasovský študent s nemeckým štátnym občianstvom, ktorý žije na rakúskej strane rieky Inn, zúčastniť v Rakúsku na voľbách do Európskeho parlamentu? To všetko sú otázky, na ktoré dostanú občania v tunajšom CEP prvú bezplatnú právnu radu. Je to veľmi konkrétny príspevok k Európe aj k dobrej povesti pasovskej univerzity – hlavne keď sa skúsenosti z tejto práce v kontakte s občanom potom odzrkadlia vo vede a výskume, ako sa to ukážkovo deje na pasovskej univerzite.

Vážené dámy a vážení páni,

témou mojej dnešnej prednášky sú Spojené štáty európske. Spojené štáty európske – to je silná, ambiciózna a určite aj kontroverzná vízia budúcnosti nášho kontinentu. Som presvedčená, že po prednáške sa otvorí zanietená diskusia o mojich tézach. Teda o tom, že teraz, sa musíme vydať na cestu k Spojeným štátom európskym, aby sme dosiahli východisko z finančnej krízy. Teším sa na túto debatu s vami, pretože v týchto krízových časoch považujem za potrebnejšie ako kedykoľvek predtým, aby sme si otvorene a čestne vymenili názory na to, pred akými alternatívami Európa stojí. Áno, alternatívy existujú vždy a je vecou zodpovednosti demokraticky volených politikov, aby tieto alternatívy presne a zreteľne pomenovali a vysvetlili ich. Tak, aby občianky a občania mali jasnú voľbu. Vo voľbách do Spolkového snemu. Vo voľbách do krajinských snemov. A vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014.

V ďalšej časti by som vám chcela najprv vysvetliť, odkiaľ pochádza pojem Spojené štáty európske a čo znamená. Potom by som chcela ozrejmiť, prečo sa politici v posledných 20 rokoch tohto pojmu obávali ako čert svätenej vody. A nakoniec chcem objasniť, čo je príčinou toho, že Spojené štáty európske sú zrazu zasa témou politických rozhodnutí.

Najprv teda: Odkiaľ vlastne pochádza vízia Spojených štátov európskych a čo znamená?

Existuje veľa slávnych osobností, ktoré v dejinách hovorili alebo snívali o Spojených štátoch európskych – od Georgea Washingtona cez Napoleona Bonaparta a Giuseppe Mazziniho až po Richarda Coudenhove-Kalergi. Najjasnejšiu, najkonkrétnejšiu víziu však bezpochyby sformuloval francúzsky spisovateľ Victor Hugo.

Túto víziu môžeme pochopiť len na pozadí nepokojov, ktoré sa v európskych dejinách udiali v 19. storočí a ktoré Victor Hugo zažil na vlastnej koži: opakované vojny medzi Francúzskom a Nemeckom, jeho vynútený exil na britských Normandských ostrovoch, keď sa postavil na odpor Napoleonovi III., traumatická anexia Alsasko–Lotrinska zo strany Nemecka po vojne v rokoch 1870/1871 a napokon Hugova účasť na ťažkých začiatkoch mladej tretej francúzskej republiky. Victor Hugo v tých časoch, pochopiteľne, túžil po mieri a demokracii na európskom kontinente. Na parížskom mierovom kongrese v polovici 19. storočia preto sformuloval svoju víziu Spojených štátov európskych takto:

„Príde deň, keď vypadnú zbrane z vašich rúk! Príde deň, keď sa vojna medzi Parížom a Londýnom, medzi Petrohradom a Berlínom, medzi Viedňou a Turínom bude zdať rovnako absurdná ako medzi Rouenom a Amiensom, medzi Bostonom a Philadelphiou. Príde deň, keď sa vy, Francúzsko, Rusko, Taliansko, Anglicko, Nemecko, všetky národy tohto kontinentu, tesne zomknete do vyššieho spoločenstva bez toho, aby ste sa museli vzdať osobitých znakov svojej slávnej individuality a položíte základy veľkého európskeho bratstva...

Príde deň, keď už nebudú iné bojiská ako trhy, ktoré sa otvoria obchodu, a duch, ktorý sa otvorí ideám. Príde deň, keď guľky a bomby nahradia volebné lístky, všeobecné volebné právo národov, rozhodnutia veľkého suverénneho senátu, ktorý bude pre Európu tým, čím je parlament pre Anglicko a národné zhromaždenie pre Francúzsko. Príde deň, keď sa delá budú vystavovať v múzeách a ľudia sa budú čudovať, na čo sa asi mohli používať. Príde deň, keď si dve mocné skupiny, Spojené štáty americké a Spojené štáty európske, podajú cez oceán ruky a budú si vymieňať výrobky, obchod a priemysel, svoje umenie a myšlienky. […] A na príchod tohto dňa nebudeme musieť čakať 400 rokov, lebo žijeme vo svete, ktorý sa mení veľmi rýchlo.“

Z toho je jasné, že Hugova vízia Spojených štátov európskych bola primárne víziou mierovou. A zároveň víziou demokratickou, ako vyplýva z jeho skorších predstáv o všeobecnom volebnom práve a veľkom európskom parlamente. A nakoniec Hugo veľmi jasne formuluje svoju základnú požiadavku, ktorej korene spočívajú hlboko v európskych dejinách a ktorá dodnes charakterizuje každú debatu o hlbšej integrácii Európy a pre mňa osobne je najdôležitejšia: národy Európy by sa mali spojiť do vyššieho spoločenstva, uzavrieť veľké bratstvo bez toho, aby sa pritom museli vzdať osobitých znakov svojej slávnej individuality. „Spojení v rôznorodosti“ – otcom tohto európskeho motta, zakotveného v ústavnej zmluve Európskej únie z roku 2003, je teda Victor Hugo.

Je len pochopiteľné, že si Hugo pritom želal takú ústavnú štruktúru, akú už vtedy mali na druhej strane Atlantiku. Keďže v polovici 19. storočia boli Spojené štáty americké popri Švajčiarsku jedinou krajinou na svete, ktorú tvorili najprv konfederatívne, neskôr federatívne spojenie pôvodne suverénnych a navzájom značne medzi sebou odlišných jednotlivých štátov nachádzajúcich sa medzi Mainom a Louisianou. Okrem toho Spojené štáty boli popri Švajčiarsku jedinou stabilnou demokraciou na svete. Z hľadiska demokratického pacifistu Huga boli teda Spojené štáty americké priam ideálnym modelom jeho utopických predstáv o budúcej zjednotenej Európe.

A práve pôvodná Hugova pacifisticko-demokratická motivácia vysvetľuje, prečo jeho idea Spojených štátov európskych našla po hrozných skúsenostiach Európy v prvej svetovej vojne a ešte viac po európskej katastrofe druhej svetovej vojny mimoriadne širokú politickú odozvu.

Možno sa teda naozaj čudovať, že už v roku 1942 taliansky účastník hnutia odporu Altierio Spinelli – neskôr jeden zo zakladateľov Európskych spoločenstiev – vyzdvihol oproti vtedajšej praxi vojny a totalitarizmu vo svojom Manifeste z Ventotene víziu demokratických Spojených štátov európskych, ktoré dokonca – a to, prosím, v roku 1942! – zahŕňali aj demokratické, denacifikované Nemecko? Je teda prekvapujúce, že nemecký sociálny demokrat Konrad Adenauer po vojne, nacistickej diktatúre a väznení gestapom otvorene sledoval cieľ, aby sa mladá Spolková republika Nemecko stala členom Spojených štátov európskych, ktoré vo svojich spomienkach nazval „najlepším a najtrvalejším zabezpečením západných susedov Nemecka“? Alebo že Luxemburčan Joseph Bech, minister zahraničných vecí exilovej vlády veľkovojvodstva v rokoch 1940 až 1945, ktoré bolo vtedy obsadené nacistami, odvodzoval svoju európsku ideu priamo od vízie Spojených štátov európskych, ako to zdôraznil vo svojom prejave pri preberaní Ceny Karola Veľkého v roku 1960?

Mimoriadne pozoruhodný bol však zürišský prejav britského premiéra Winstona Churchilla. Na univerzite v Zürichu Churchill v roku 1946 otvorene prehovoril o vtedajšej situácii v Európe: kontinent, ktorý po opakovanej bratovražednej vojne ležal v troskách a teraz mal len jedinú možnosť, ako zabezpečiť svojim občanom znovu mier, bezpečnosť, slobodu a blahobyt: „Musíme vybudovať niečo v zmysle Spojených štátov európskych“ (We must build a kind of United States of Europe), apeloval Churchill na európske vlády. Základom týchto Spojených štátov európskych mal byť podľa Churchilla princíp, že malé národy dostanú rovnakú dôležitosť ako veľké – a to je bod, kde ja ako Luxemburčanka výnimočne a celkom bez výhrad súhlasím s britskou víziou Európy. Za prvý, nevyhnutný krok k zmiereniu európskej rodiny Churchill už vtedy správne pokladal partnerstvo medzi Francúzskom a Nemeckom. Samotná Veľká Británia sa však nemala stať súčasťou Spojených štátov európskych. Veľká Británia mala vtedy napokon svoj Commonwealth, rozprestierajúci sa po celom svete. „Európa na nohy!“ (Let Europe arise!), s týmto plamenným zvolaním ukončil Churchill svoj zürišský prejav.

Teraz by ste mohli povedať: No dobre, to všetko bola priama povojnová generácia. Ale nemusela táto generácia už čoskoro pochopiť, že zo Spojených štátov európskych nič nebude? Nebolo to najneskôr 30. augusta 1954 jasné aj tým najväčším stúpencom eurofederalizmu? Vtedy totiž, ako je známe, francúzske národné zhromaždenie odmietlo Zmluvu o Európskom obrannom spoločenstve. Na základe toho nemohla byť ratifikovaná ani paralelne dojednaná Zmluva o Európskom politickom spoločenstve – veľmi pozoruhodný prvý ústavný dokument o politicky zjednotenej Európe. Dalo by sa predpokladať, že najneskôr vtedy musela generácia povojnových politikov pochovať svoje vzletné sny o Spojených štátoch európskych.

Ale nebolo tomu tak. Iba o niekoľko rokov neskôr, v roku 1957, bol podniknutý nový pokus. Rímske zmluvy sa stali základom Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu. Isteže to všetko sprvu vyzeralo ako výlučne hospodárska a technická spolupráca, akési „účelové združenie funkčnej integrácie“, ako to pomenoval nemecký právnik Hans Peter Ipsen. Spolupráca vo viac politických otázkach sa po zlých skúsenostiach z roku 1954 vedome vynechala. Zakladajúce štáty EHS mali však pevný úmysel hospodárskym prepojením v spoločnom trhu postupne vytvoriť natoľko silnú skutočnú súdržnosť, aby spočiatku obmedzená integrácia musela nevyhnutne vyústiť do ďalšej, politickej integrácie. A takéto „preliatie” (spill over) by potom, tak si to aspoň mysleli otcovia zakladatelia Rímskych zmlúv, priviedlo priamo k federatívnej forme vládnutia, a teda k Spojeným štátom európskym.

Tak to napríklad videl Walter Hallstein, prvý predseda Komisie, ktorý opísal svoje predstavy o stave Európskych spoločenstiev v knihe s výrečným titulom Neúplný spolkový štát. Tak to videli aj obidve veľké nemecké ľudové strany. Cieľ vytvorenia „Spojených štátov európskych“ sa do roku 1992 vyslovene uvádzal v straníckom programe CDU. SPD už v roku 1925 zakotvila túto požiadavku do svojho Heidelberského programu, ktorý platil až do roku 1959.

Táto vízia zostala populárna aj v európskych politických zoskupeniach. Jacques Santer, vtedajší kresťansko-demokratický predseda luxemburskej vlády, predtým predseda Európskej ľudovej strany, 8. novembra 1988 vyhlásil:

„My, kresťanskí demokrati v Európskej ľudovej strane, chceme, aby sa z Európskeho spoločenstva stalo Spojenými štátmi európskymi.“

Najsilnejším zástancom tejto vízie bol okrem luxemburských kresťanských demokratov bezpochyby nemecký spolkový kancelár Helmut Kohl. V Kohlovom životopise, ktorý vyšiel pred niekoľkými týždňami, jeho autor Hans-Peter Schwarz veľmi plasticky opisuje, nakoľko rozhodný bol Kohl v tejto otázke. Rokovania o Maastrichtskej zmluve sa pre neho niesli naplno v znamení Spojených štátov európskych. Zatiaľ čo väčšina politikov sústreďovala svoju pozornosť len na medzivládnu konferenciu o hospodárskej a menovej únii a štatút Európskej centrálnej banky, Kohl opakovane naliehal na dosiahnutí ambiciózneho pokroku v paralelne zvolanej medzivládnej konferencii o politickej únii. Pre Kohla boli obidve medzivládne konferencie rovnako dôležité. Menová a politická únia boli pre neho dve strany tej istej mince.

Kohl krátko po podpise Maastrichtskej zmluvy pred spolkovým predsedníctvom CDU 31. mája 1991 vyhlásil „Spojené štáty európske“ za nezvratný cieľ – hoci novou zmluvou bola v konečnom dôsledku dosiahnutá len menová, nie politická únia, ako Kohl dúfal. Vo svojom prejave z 3. apríla 1992 Kohl ocenil Maastrichtskú zmluvu takto (citujem):

„V Maastrichte sme položili základný kameň na dokončenie Európskej únie. Zmluva o Európskej únii je začiatkom novej, rozhodujúcej etapy diela európskej jednoty, ktorá nás o niekoľko rokov dovedie k tomu, aby sme vytvorili to, o čom snívali zakladatelia modernej Európy po poslednej vojne: Spojené štáty európske.“

Jasnejšie sa to už ani nedá povedať: v Maastrichte sa urobil veľký krok k spoločnej európskej mene. Ďalší logický krok mal onedlho nasledovať: politická únia, ktorá by viedla k Spojeným štátom európskym.

To sa však nestalo. Ba čo viac, sen o Spojených štátoch európskych sa krátko nato vytratil z programu. Možno konštatovať, že od roku 1993 sa tento pojem prakticky nepoužíval. Nepoužil ho ani Helmut Kohl.

Ako prišlo k tejto zmene názoru? Hlavným dôvodom bol kompromis, na ktorom sa dohodli členské štáty v Maastrichte v roku 1991 a ktorý sa týkal architektúry menovej únie. Členské štáty sa v konečnom dôsledku rozhodli vytvoriť menovú úniu bez paralelného politického zjednotenia. Možno to považovať za zlyhanie túžby Helmuta Kohla, ale takisto aj mnohých európskych politikov práve zo štátov Beneluxu, ktorí sa zasadzovali za vznik paralelnej politickej únie. V Maastrichte sa presadila iná koncepcia. Vznikla nezávislá Európska centrálna banka. Nie však európska hospodárska vláda. Silný prezident ECB nedostal ako partnera európskeho ministra financií, ale 17 národných ministrov financií. Existuje spoločná európska mena, ale žiadny významnejší spoločný európsky rozpočet, ktorý by sa dal použiť na hospodársko-politické ciele.

Takáto asymetrická architektúra Maastrichtu bola výsledkom historického stretnutia dvoch politických smerov. Po prvé, bol to neoliberalizmus, ktorý sa začiatkom 90. rokov 20. storočia dostal po celom svete „do módy“ a ktorého prívržencami boli mnohí vedúci predstavitelia európskych štátov. Pre neoliberálne myslenie bola asymetrická konštrukcia Maastrichtu priam ideálna. Trhy v nej boli silné a politika slabá. Predpokladalo sa, že na stabilizovanie jednotnej meny bude postačovať samotná disciplína trhov zakotvená v zmluve. Riadenie hospodárstva alebo finančnej politiky na európskej úrovni by, podľa názorov neoliberálov, malo za následok iba škodlivé narušenie trhu. To, že členské štáty budú mať naďalej vlastnú samostatnú národnú hospodársku, rozpočtovú, daňovú a sociálnu politiku, nebolo v neoliberálnom ponímaní slabosťou, ale priam vymoženosťou Maastrichtu. V týchto oblastiach politiky sa teda mali politické rozhodnutia robiť prostredníctvom „súťaže systémov“ medzi štátmi.

Vtedajšie neoliberálne myslenie sa v Maastrichte stretlo s predstavami tých zástupcov, ktorí sa k prenosu suverenity v menovej únii stavali zásadne skepticky a naďalej trvali na čo najvyššej miere národnej suverenity. Tak napríklad britská delegácia na rokovaní v Maastrichte trvala na tom, aby sa slovo „federatívny“ z návrhu zmluvných ustanovení o politickej únii vyčiarklo. Pre prívržencov Spojených štátov európskych to bola ťažká porážka.

Historickým stretnutím neoliberalizmu a zástancov suverenity národných štátov možno teda vysvetliť, prečo v Maastrichte nevznikli Spojené štáty európske, ale iba neúplná únia. V Nemecku položilo za týmto vývojom konečnú bodku rozhodnutie Spolkového ústavného súdu vo veci Maastrichtu v roku 1993. Spolkový ústavný súd jasne stanovil, že aj po Maastrichtskej zmluve „pánmi zmlúv“ zostanú členské štáty a že v prípade potreby Nemecko môže z menovej únie dokonca zasa vystúpiť. Tak pre neoliberálny, ako aj pre suverenistický smer to bol úplný triumf. „Rozlúčka so superštátom. Spojené štáty európske sa nekonajú,“ takto zhrnul liberálno-konzervatívny nemecký filozof Herrmann Lübbe svoje závery o Maastrichtskej zmluve v polemickom spise z roku 1994.

Helmut Kohl to však zobral na vedomie s veľkým zármutkom. Jeho životopisec Hans-Peter Schwarz uvádza, že Kohl po maastrichtskom rozsudku Spolkového ústavného súdu termín Spojené štáty európske už na verejnosti nikdy nepoužil. Na zasadnutí predsedníctva CDU v roku 1994 vraj však ešte raz poznamenal, že tento pojem bol po celé desaťročia jeho „srdcu blízky“.

Osobne som túto atmosféru zažila vtedy na vlastnej koži v Európskej ľudovej strane, európskom združení kresťansko-demokratických strán. Približne súčasne s rokovaniami o Maastrichtskej zmluve sa začali diskusie o prijatí talianskych pravých konzervatívcov zo strany Forza Italia a britských Toryovcov do Európskej ľudovej strany (EĽS). Tým sa EĽS mala na dlhý čas stať najsilnejšou frakciou Európskeho parlamentu. Za dosiahnutie tohto mocensko-politického cieľa sa však zaplatila vysoká cena: EĽS musela ako protislužbu akceptovať, že zo straníckych štatútov sa vyčiarkol cieľ, ktorým bola kresťansky orientovaná federatívna Európa a vízia Spojených štátov európskych. Ešte mám v živej pamäti vtedajšie diskusie, kde na seba narazili základné kresťansko-demokratické presvedčenia a mocensko-politické úvahy. Spolu so skupinou kresťanských demokratov z Belgicka, Holandska a Luxemburska som vtedy hlasovala proti tejto novej orientácii EĽS. Spoločne s rovnako zmýšľajúcimi kolegami sme vtedy spísali Kresťansko-demokratické vyhlásenie z Atén. Ale podľahli sme. Mocenská politika bola dôležitejšia ako názory zakladateľov európskeho zjednotenia.

Spomenuté maastrichtské skúsenosti ukazujú, prečo každý, kto bol vtedy pri tom – čo je ešte stále značná časť aktívnej generácie politikov – dnes opisuje svoju víziu európskej budúcnosti väčšinou rezignovane slovami: „Ako mladý človek som sníval o Spojených štátoch európskych. Dnes už viem, že je to jednoducho nemožné, musíme byť realistami.“ Tento základný rezignovaný postoj sa ešte zosilnil, keď v roku 2005 v referendách vo Francúzsku a v Holandsku stroskotala Zmluva o ústave pre Európu – posledný pokus o premenu Európskej únie z Maastrichtu aspoň čiastočne na politickú úniu, aj keď 18 štátov túto zmluvu úspešne ratifikovalo, z toho dva – Luxembursko a Španielsko – takisto v referende. „Maastricht mal byť našou ústavou,“ povzdychol si náš luxemburský premiér Jean-Claude Juncker v roku 2001, pri príležitosti desiateho výročia Maastrichtskej zmluvy.

Keď sa nás politikov dnes občania pýtajú: „Čo čaká Európu?“ alebo „Kam smeruje vlak európskej jednoty?,“ spravidla sa odpovedi vyhýbame. „Nechceme žiadny superštát,“ tak znie väčšinou prvá veta zo samého strachu, aby nás nesprávne nepochopili neoliberáli, zástancovia štátnej suverenity či nemecký Spolkový ústavný súd. Pokračovanie sa zväčša nesie v tomto duchu: „Viete, EÚ je konštrukcia sui generis.“ „Nechceme európsky spolkový štát, ale konfederatívne alebo federatívne usporiadanie,“ prípadne „zväz národných štátov“.

Po mnohoročných skúsenostiach mám pochopenie pre takéto slovné vytáčky, aj keď si odborníci na štátne právo pritom určite trhajú vlasy. Priznávam, že aj sama som v uplynulých rokoch hľadala útočisko v takýchto frázach. V poslednom čase však zažívam, že občania to čoraz viac kritizujú ako „chodenie okolo horúcej kaše“ a necítia sa byť presvedčení. Preto, ako mi nedávno v e-maile napísal jeden občan po stretnutí na radnici v Rakúsku: „Ako sa má vlastne občan stotožniť s týmto európskym projektom, ktorý tak vychvaľujete, keď čestne nepoviete, kam to celé smeruje? Keď budete aj naďalej definovať Európu tak technokraticky a komplikovane, potom sa nečudujte, že vás budeme vnímať ako technokratov!“ V tom sa tento občan celkom nemýli, vážené dámy a vážení páni. On má dokonca pravdu.

A preto je načase, aby sme dnes napriek traumatickým skúsenostiam z Maastrichtu opäť aktualizovali pojem Spojené štáty európske. Už niekoľko mesiacov prežívajú Spojené štáty európske priam renesanciu. Vzhľadom na krízu sa veľa vedúcich politikov zo všetkých strán dôrazne vyslovuje za vytvorenie Spojených štátov európskych, počínajúc kresťanskými demokratmi, ako je spolková ministerka práce Ursula von der Leyen a môj kolega z Komisie Günter Oettinger, cez sociálnych demokratov ako bývalý rakúsky kancelár Alfred Gusenbauer a liberálov ako spolkový minister zahraničných vecí Guido Westerwelle až po zdatného rečníka Daniela Cohn-Bendita, šéfa frakcie európskych zelených. Francúzske združenie podnikateľov MEDEF dokonca v minulom roku odštartovalo regulárnu kampaň za Spojené štáty európske. A ako pravdepodobne viete, aj ja som sa vo viacerých prejavoch a novinových článkoch od začiatku tohto roka jednoznačne prihlásila k federatívnej vízii Spojených štátov európskych. Je len samozrejmé, že takéto ofenzívy nezostanú vždy bez námietok. Martin Schulz, predseda Európskeho parlamentu, a Volker Kauder, frakčný šéf CDU v nemeckom Spolkovom sneme, napríklad verejne varujú pred tým, aby sa Spojené štáty európske po zlých skúsenostiach z minulosti zasa nestali proklamovaným politickým cieľom. Je to legitímne. Ale nič to nemení na skutočnosti, že tento pojem a diskusia o ňom sú znova témou dňa. A tak je to dobre.

Dôvodom je, samozrejme, súčasná finančná a dlhová kríza členských štátov. V krízových časoch Európa vždy našla silu na to, aby pokročila v integrácii. Som presvedčená, že tomu tak bude aj v tomto prípade a Európa vyjde zo súčasnej krízy posilnená. Súčasná kríza má pritom pre koncepciu federatívnej Európy mimoriadny význam. Keďže táto kríza zreteľne ukazuje, že asymetrická architektúra menovej únie, ktorá bola vytvorená v Maastrichte v súčinnosti neoliberálov a zástancov štátnej suverenity, nie je trvalo životaschopná.

Vážené dámy a vážení páni,

ako sa dá veriť, že solídne verejné rozpočty sa budú aj naďalej dosahovať len trhovou disciplínou a právnymi úpravami, keď sme už 20 rokov svedkami, že ani trh, ani najprísnejšie právne úpravy nemôžu účinne zabrániť excesom národnej dlhovej politiky vo všetkých členských štátoch? Nemecko bolo v tejto súvislosti, žiaľ, dlhý čas zvlášť neslávnym príkladom. Ak chceme skutočne trvalú solídnu rozpočtovú politiku, potom potrebujeme ako zodpovedného partnera Európskeho parlamentu európskeho ministra financií s presne vymedzenými právomocami vo vzťahu k jednotlivým členským štátom. Ľubovôľa ratingových agentúr to nijako nemôže nahradiť!

Ako by sme mohli vážne uveriť, že sa bude dať robiť európska hospodárska politika orientovaná na rast bez toho, aby Európska únia disponovala významnejším rozpočtom? V Európe práve vedieme vášnivý spor o tom, či na európskej úrovni použiť 1 % hrubého domáceho produktu, alebo 1,05 % európskeho hrubého domáceho produktu ako spoločné finančné prostriedky pre Brusel – a divíme sa tomu, že my, Európania, máme viac ťažkostí ako USA, keď chceme zmobilizovať rastové sily na našom kontinente. USA však vo Washingtone disponujú federálnym rozpočtom vo výške približne 35 % amerického hrubého domáceho produktu!

Vážené dámy a vážení páni,

možno sa skutočne čudovať, že USA v súčasnosti neprežívajú nijakú krízu dôvery v americký dolár, hoci majú vyššiu zadlženosť a podstatne vyšší rozpočtový deficit ako väčšina európskych štátov a hoci viaceré štáty USA museli v minulých rokoch vyhlásiť bankrot? Nie, netreba sa čudovať. Keďže na rozdiel od Európy nikto v USA nepochybuje o tom, že USA, napriek všetkým ekonomickým a rozpočtovým ťažkostiam, ako federácia pretrvajú. Nikto nepochybuje o tom, že Minnesota zostane súčasťou USA – hoci v júli 2011 musela Minnesota vyhlásiť platobnú neschopnosť. Kurz amerického dolára sa nezakolísal ani po tomto vyhlásení – hoci hospodárska váha Minnesoty v USA je porovnateľná s hospodárskym významom Grécka pre Európsku úniu.

Maastricht nás chcel presvedčiť o tom, že môžeme vytvoriť menovú úniu a novú svetovú menu nezvratne bez toho, aby sme súčasne vytvorili Spojené štáty európske. Bol to omyl a tento omyl z Maastrichtu treba dnes korigovať, ak chceme aj naďalej žiť v stabilnej, hospodársky prosperujúcej Európe. A je dobre, že to hlavy štátov a vlád väčšiny členských štátov medzičasom pochopili. Od roku 2010 sa začal nový proces, ktorého dôsledkom bude zásadná prestavba Európskej menovej únie. Európska rada pracuje v týchto dňoch na základe správy predsedov európskych inštitúcií na štyroch nových integračných stupňoch:

  • európska banková únia s centrálnym európskym bankovým dohľadom,

  • európska fiškálna únia, na jednej strane s posilnenými kontrolnými mechanizmami na kontrolu národných rozpočtov a na druhej strane, s vytvorením vlastnej európskej finančnej kapacity,

  • európska hospodárska únia, v rámci ktorej by sa hospodárske, daňové a sociálnopolitické rozhodnutia prijímali ešte na širšom spoločnom základe ako doteraz

  • a nakoniec politická únia.

Tento proces sprevádzajú príležitosti, ale aj riziká. Bezpochyby je tu príležitosť, aby sa teraz napravilo to, čo sa v roku 1991 v Maastrichte premeškalo, teda politicky zavŕšiť neúplnú úniu. Súčasne však hrozí nebezpečenstvo, že sa zasa obmedzíme len na niektoré hospodárske a fiškálno-politické reformy; a veľký celok, presvedčivá, silná a demokratická politická únia, zasa bude ťahať za kratší koniec. Z niektorých hlavných miest sa v týchto dňoch ozývajú hlasy, ktoré sú, podľa mňa, dôvodom na vážne obavy.

Dovoľte mi to povedať celkom jasne: v uplynulých troch rokoch sa vykonala úctyhodná práca na stabilizácii našej menovej únie. Nový Európsky stabilizačný mechanizmus (ESM), ktorý dokáže mobilizovať až 500 miliárd EUR, aby mohol v prípade potreby stabilizovať európske štáty, je historickým výsledkom. To isté platí aj pre európsky fiškálny pakt, ktorým sa 25 európskych štátov dôveryhodne zaviazalo k solídnym verejným financiám a národným dlhovým brzdám. Pre ďalšiu stabilitu našej európskej meny majú neoceniteľný význam aj kroky Európskej centrálnej banky. Ale povedzme si úprimne: toto všetko sú bezpochyby dôležité opatrenia na prekonanie krízy. Môžeme nimi získať čas, ale určite nemôžu natrvalo stabilizovať vratkú konštrukciu Maastrichtu.

Dnes vidím nebezpečenstvo hlavne v tom, že tak ESM, ako aj fiškálny pakt sú improvizované konštrukcie mimo európskych zmlúv. Vzhľadom na krízu sa to asi inak urobiť nedalo, bolo treba konať rýchlo. Z hľadiska parlamentnej demokracie to však nemôže byť trvalé riešenie. V budúcnosti sa v tejto súvislosti na európskej úrovni objavia zásadné rozhodnutia o hospodárskom, finančnom a sociálnopolitickom zameraní politiky v jednotlivých členských štátoch. Takéto rozhodnutia si budú vyžadovať každodennú účinnú demokratickú kontrolu. To sa podľa mňa nedá dosiahnuť medzivládnymi stretnutiami ministrov a štátnych tajomníkov členských štátov, ktorí budú konať individuálne pod nedokonalým dohľadom 17 národných parlamentov. Pre takéto rozhodnutia na európskej úrovni treba zakotviť aj rovnoprávnu demokratickú kontrolu na európskej úrovni. Preto sa prihováram za to, aby sa tak fiškálny pakt, ako aj ESM stali súčasťou európskych zmlúv, a tak sa dostali pod kontrolu Európskeho parlamentu.

„Žiadne dane bez zastúpenia“ (No taxation without representation), hlása jedna dôležitá demokratická zásada. Túto zásadu by sme pri budúcom formovaní Európy mali brať veľmi vážne. Silnejšie integrovanie Európy do ozajstnej hospodárskej a menovej únie si bude vyžadovať, aby sa veľmi citlivé rozhodnutia v budúcnosti prijímali na európskej úrovni. Tieto rozhodnutia nesmú robiť len trojky nezávislých finančných expertov! Keď sa Írsku prikáže, aby v záujme nevyhnutne potrebnej konsolidácie jeho verejných financií prvý raz v jeho dejinách vyrubilo poplatky za zásobovanie obyvateľstva vodou, potom by takéto rozhodnutie malo byť nielen vecne korektné, ale aj demokraticky legitimované Európskym parlamentom. V rovnakej miere to platí aj pre bruselské nariadenia o privatizácii v Grécku, mzdovú indexáciu v Luxembursku alebo pre spoločné zdaňovanie príjmu manželských párov v Nemecku, čo bolo už v tomto roku predmetom Európskeho semestra. O tom, či sú takéto nariadenia správne, alebo nie, sa musí podľa mňa zodpovedne a verejne diskutovať v Európskom parlamente.

Toto všetko si vyžaduje vykonať v Európskej únii reformy, ďaleko presahujúce spôsob fungovania menovej únie. Potrebné je hlavne politické a demokratické prehĺbenie súčasnej Európskej únie. V diskusných materiáloch, ktoré teraz kolujú v európskych hlavných mestách, sa táto otázka, žiaľ, spomína len veľmi nesmelo, inokedy pod názvom „Politická únia“. Myslím si, že v tomto bode musíme byť oveľa ambicióznejší, ak nechceme opakovať chyby z Maastrichtu. Potrebujeme jasnú, ambicióznu víziu budúcnosti nášho kontinentu, silnej a demokratickej Európy, čo zahŕňa oveľa viac ako len veľký trh a stabilnú menu.

Predseda Komisie J. M. Barroso nás vo svojom prejave o stave Únie v septembri vyzval, aby sme v tejto debate o politickej budúcnosti Európy nemali strach zo slov a pojmov, ale aby sme svoje vízie formulovali presne a smelo. Ak chceme, aby naše vízie občania prijali, považujem presné slová za osobitne dôležité.

Dovoľte mi, aby som to ilustrovala na príklade: všetci ste si už dávno zvykli na to, že exekutíva v Bruseli sa nazýva Európska komisia. Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako to znie pre občana? V Bruseli rozhodujú komisári – to už vopred pripomína technokraciu a byrokraciu, a nie politické, demokraticky legitímne rozhodnutia. Možno sa čudovať, keď sa starosta nejakej bavorskej obce s rozhodnutiami tejto bruselskej „komisie pre hospodársku súťaž“ nedokáže stotožniť? Spolková kancelárka Angela Merkelová prišla začiatkom tohto roka s výzvou, aby sa z Európskej komisie urobila európska vláda. Takúto zmenu názorov považujem za správnu a mala prísť už dávno. Európska komisia už dávno nie je grémiom nevolených expertov a technokratov, ale sa každých päť rokov vyberá z priamo volených členov Európskeho parlamentu a to na základe výsledkov európskych volieb. Kým je nejaký komisár vymenovaný, musí sa podrobiť trojhodinovému „vypočutiu“ v odborne príslušnom výbore Európskeho parlamentu. Tam ho dôkladne preveria, nielen čo sa týka odborných vedomostí, ale aj jeho hodnotovej orientácie a politického zamerania. A Európsky parlament neváha nechať kandidáta na komisára po zlom výkone natvrdo prepadnúť, čo vám Manfred Weber určite môže potvrdiť. Ak porovnáme tento postup s podobnými postupmi na vnútroštátnej úrovni, zistíme, že členovia Európskej komisie sú do svojho úradu vymenovaní rovnakým demokratickým postupom, ako aj každý minister spolkovej alebo krajinskej vlády. U posledných však chýba akákoľvek účasť parlamentu. Okrem toho, mnohí komisári boli ešte pred nástupom do svojho úradu zvolení za členov Európskeho parlamentu. Mňa osobne občania Luxemburska zvolili do Európskeho parlamentu už päťkrát za sebou. Podľa mňa by bolo len dobre, keby sa stalo pravidlom, že výberu komisára bude v budúcnosti predchádzať jeho zvolenie do Európskeho parlamentu. To by ešte väčšmi posilnilo demokratickú legitímnosť európskej vlády.

Kiež by sme boli pri opisovaní želateľnej podoby politicky zjednotenej Európy takí odvážni ako nemecká spolková kancelárka. Federatívnu Európu by sme mohli nazvať Európskym Švajčiarskom, Spolkovou republikou Európa alebo Spojenými štátmi európskymi. Po zrelej úvahe považujem posledné pomenovanie za najvhodnejší termín, ktorý môže získať širokú podporu a čo najpresnejšie vyjadriť konečný stav Európskej únie, ktorý chceme dosiahnuť.

„Európske Švajčiarsko“ ako vízia budúcnosti by napriek mojim veľkým osobným sympatiám k alpskej republike bohatej na tradície nebolo dobrým porovnaním pre zjednotenú Európu, keďže zjednotená Európa určite nebude neutrálnym „štátikom“, ale svetovým politickým hráčom, dokonca svetovou veľmocou. Nezabúdajme tiež, že Švajčiarsko dodnes používa vo svojom názve slovo konfederácia – „Confoederatio“, hoci je už dávno stabilným spolkovým štátom. Švajčiarska vízia budúcnosti Európy by teda viedla skôr k ďalšiemu zmäteniu štátoprávnych pojmov, ako k ich objasneniu.

„Spolková republika Európa“ – vedela by som pochopiť, že tu v Nemecku by sa niektorí ľudia pre tento model nadchli. Budúca federatívna Európa by si určite mohla a mala brať vzor z úspešného nemeckého federalizmu. Dovoľte však jednu námietku vašej luxemburskej susedky: kto vyvoláva dojem, že by sa svet mal ešte raz uzdraviť na nemeckom základe, aj keby to bolo len zo štátoprávneho hľadiska, ten v iných štátoch EÚ spojencov nenájde.

Zostáva teda len názov „Spojené štáty európske“. Teda späť k Victorovi Hugovi.

„Spojené štáty európske“ – cieľ zjednotenia, ktorý je tu zakotvený, odzrkadľuje mierovú myšlienku v tradícii Victora Huga, ktorá je pre európske zjednotenie stále charakteristická, ako to pripomína aj udelenie Nobelovej ceny za mier Európskej únii pred niekoľkými dňami. Náš kontinent by nikdy nemal zabudnúť na poučenie zo svojich hrôzyplných dejín.

„Spojené štáty európske“ – množné číslo jednoznačne vyjadruje, že nejde len o jeden jednotný štát alebo nejaký superštát, ale o federatívny útvar, v ktorom viacero jednotlivých štátov uzatvorilo nový zväzok a v ktorom sa vedome zachováva rôznorodosť a individualita jednotlivých štátov, ako to právom zdôrazňoval aj Victor Hugo.

A nakoniec: „Spojené štáty európske“ – to veľmi presne vyjadruje, že sa síce snažíme o demokraticko-federatívnu formu ústavy porovnateľnú s USA, chceme to však realizovať v špecifickom kontexte európskych dejín, našich hodnôt a s ohľadom na veľkú rôznorodosť nášho kontinentu. Áno, v Európe potrebujeme dvojkomorový systém tak ako v USA. A možno budeme jedného dňa potrebovať priamo voleného predsedu Európskej komisie, ako to navrhol spolkový minister financií Wolfgang Schäuble a ako to do svojho straníckeho programu nedávno zakotvila Európska ľudová strana. Americká prezidentská volebná kampaň nám v posledných týždňoch opäť názorne ukázala, aké mobilizačné pôsobenie má takéto rozhodovanie o jednej osobe pre celý kontinent. Vyžaduje si to však ochotu a schopnosť politikov vstupovať do priameho dialógu s občanmi aj na radnici v najvzdialenejšom kúte Ohia. V takomto priamom volebnom boji by v Európe mali šancu asi len kandidáti hovoriaci viacerými jazykmi.

Spojené štáty európske – to umožňuje nám, Európanom, aby sme jasne zdôraznili body, ktorými sa odlišujeme od USA; a prečo chceme prevziať od USA len štruktúru ústavy, ale určite nie všetky aspekty ústavnej reality v USA. Na základe našich historických skúseností v Európe, napríklad, často inak chápeme hodnoty a základné práva ako v USA, dôkazom čoho je predovšetkým odmietanie trestu smrti, zakotvené v Charte základných práv Európskej únie, a silný dôraz na základné právo ochrany osobných údajov. V Európe tiež inak chápeme vzťah medzi trhom a štátom, pretože naším cieľom nie je čisté trhové hospodárstvo, ale sociálne orientované trhové hospodárstvo – aj keď už USA za vlády Obamu urobili posun v oblasti zdravotnej starostlivosti. A samozrejme, v Európe máme celkom inú historickú skúsenosť, danú rôznorodosťou našich kultúr a jazykov – aj keď netreba zabúdať na to, že v USA dnes 16 % obyvateľstva uvádza španielčinu ako materinský jazyk, pričom to má stúpajúcu tendenciu.

Vážené dámy a vážení páni,

týmto sa dostávam k záveru môjho vystúpenia. Osobne považujem Spojené štáty európske za správnu víziu na prekonanie súčasnej krízy, hlavne však na odstránenie nedostatkov Maastrichtskej zmluvy. Takisto aj preto, že ako európska kresťanská demokratka si svoju víziu budúcnosti nenechám diktovať od britských euroskeptikov. So záujmom pozorujem, že podľa prieskumu denníka Die Welt sa 43 % nemeckého obyvateľstva už dnes vyslovuje za Spojené štáty európske – a to sa ešte diskusia ani poriadne nezačala. To naozaj nie je zlé východisko.

Je mi, samozrejme, jasné, že Spojené štáty európske nevytvoríme zo dňa na deň. Určite na to budú potrebné nové zmluvy a v Nemecku zrejme aj zmena ústavy, tu sa môžeme spoľahnúť na Spolkový ústavný súd! V tejto súvislosti bude treba zodpovedať aj otázku, či sa na cestu do federatívnej budúcnosti Európy odvážia vykročiť všetky štáty EÚ, alebo len tie, ktoré sú združené v Hospodárskej a menovej únii. Pozícia Veľkej Británie bude pritom mať strategicky rozhodujúcu úlohu, aj keď Winston Churchill naznačil britskú pozíciu vo vzťahu k Spojeným štátom európskym už v roku 1946 vo svojom prejave v Zürichu. „Budeme za, ale nestaneme sa ich súčasťou“ (We will be for, but not with it), takto možno zhrnúť britskú pozíciu asi aj z dnešného hľadiska.

Myslím si však, že na Spojené štáty európske nebudeme musieť čakať 400 rokov, ako to naznačil už Victor Hugo. Dve svetové vojny, 60 rokov skúseností s európskou integráciou a v neposlednom rade aj súčasná kríza značne urýchlili vývoj. Ekonómovia Kenneth Rogoff a Carmen Reinhart vo svojej knihe Tentoraz je to inak predpovedajú na základe podrobnej analýzy finančných kríz za uplynulých osem storočí dokonca toto:

„Pod tlakom krízy vznikne dynamika, ktorú si dnes ani nedokážeme predstaviť: na konci tohto vývoja sa môžu Spojené štáty európske objaviť oveľa skôr, ako si väčšina ľudí dnes myslí.“

Som presvedčená, vážené dámy a vážení páni, že aspoň študenti a študentky, ktorí sú v tejto miestnosti, majú reálnu možnosť Spojené štáty európske zažiť.

Ďakujem za pozornosť a už sa teším na zaujímavú diskusiu.


Side Bar

My account

Manage your searches and email notifications


Help us improve our website