Navigation path

Left navigation

Additional tools

Európska únia podporuje voľný pohyb osôb

European Commission - MEMO/13/1041   25/11/2013

Other available languages: EN FR DE DA ES NL IT SV PT FI EL CS ET HU LT LV MT PL SL BG RO HR

Európska komisia

OZNAM

Brusel 25. novembra 2013

Európska únia podporuje voľný pohyb osôb

(pozri aj IP/13/1151)

Viac ako 14 miliónov občanov EÚ žije v inom členskom štáte a voľný pohyb – čiže schopnosť žiť, pracovať a študovať kdekoľvek v Únii – je právo EÚ, ktoré si Európania cenia najviac. Najčastejšou motiváciou občanov EÚ využiť právo voľného pohybu sú pracovné dôvody, a za nimi nasledujú rodinné dôvody. Zo všetkých občanov EÚ, ktorí v roku 2012 žili v inej krajine EÚ (tzv. mobilní občania EÚ), boli v produktívnom veku (od 15 do 64 rokov) viac ako tri štvrtiny (78 %), zatiaľ čo medzi štátnymi príslušníkmi danej krajiny bolo približne 66 % občanov v produktívnom veku. V priemere platilo, že miera zamestnanosti bola vyššia u mobilných občanov EÚ (67,7 %) ako u štátnych príslušníkov (64,6 %).

Mobilní občania EÚ, ktorí nie sú zamestnaní (najmä študenti, dôchodcovia, uchádzači o zamestnanie a ekonomicky neaktívni rodinní príslušníci), predstavujú len veľmi malý podiel celkového počtu mobilných občanov EÚ. Okrem toho 64 % z nich niekedy v minulosti pracovalo vo svojej súčasnej krajine pobytu. 79 % z nich žije v domácnosti aspoň s jedným členom rodiny, ktorý je zamestnaný. Celková miera neaktivity medzi občanmi mobilnými v rámci EÚ klesla v období rokov 2005 a 2012 z 34,1 % na 30,7 %.

Voľný pohyb občanov, ktorý je zakotvený v zmluvách EÚ, je neoddeliteľnou súčasťou jednotného trhu a ústredným prvkom jeho úspešnosti: stimuluje hospodársky rast, pretože umožňuje ľuďom cestovať a chodiť nakupovať do zahraničia. Z voľného pohybu pracovníkov majú prospech nielen pracovníci, ktorí ho využívajú, ale aj ekonomiky členských štátov, pretože umožňuje účinne zosúladiť zručnosti s voľnými pracovnými miestami na pracovnom trhu EÚ. Napriek hospodárskej kríze dnes zostávajú v EÚ asi 2 milióny neobsadených pracovných miest.

V oznámení o voľnom pohybe, ktoré dnes prijala Európska komisia, sa zdôrazňuje spoločná zodpovednosť členských štátov a inštitúcií EÚ podporovať práva občanov EÚ žiť a pracovať v inej krajine EÚ a vymedzujú sa konkrétne opatrenia, ako pomôcť členským štátom vyvíjať príslušné úsilie a zároveň zužitkovať výhody, ktoré tieto práva prinášajú. V tomto politickom dokumente sa objasňujú práva občanov EÚ na voľný pohyb a prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia a analyzujú sa v ňom obavy vznesené niektorými členskými štátmi v súvislosti s výzvou, ktorú mobilita predstavuje pre miestne orgány.

1. Právny rámec pre voľný pohyb

Čo je voľný pohyb pracovníkov?

Pracovníci EÚ využívajú slobodu pracovať v inom členskom štáte od 60. rokov. Toto právo bolo zakotvené v zmluvách EÚ už pri spustení európskeho projektu v roku 1957. Ide o právo, ktoré je v súčasnosti stanovené v článku 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Patrí sem aj právo nebyť diskriminovaný na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odmenu za prácu a iné pracovné podmienky.

V nariadení (EÚ) č. 492/2011 sa podrobne opisuje právo pracovníkov na voľný pohyb a vymedzujú sa v ňom osobitné oblasti, v ktorých sa zakazuje diskriminácia na základe štátnej príslušnosti, a to najmä pokiaľ ide o: prístup k zamestnaniu, pracovné podmienky, sociálne a daňové výhody, prístup k odbornej príprave, členstvo v odboroch, bývanie a prístup k vzdelávaniu pre deti.

Hlavnými cieľmi návrhu smernice na uľahčenie voľného pohybu pracovníkov, ktorý Komisia predložila koncom apríla 2013 (pozri IP/13/372, MEMO/13/384 a SPEECH/13/373), je boj proti diskriminácii pracovníkov z iných členských štátov a zvyšovanie povedomia o práve občanov EÚ pracovať v iných krajinách EÚ.

Mobilita pracovnej sily v EÚ prináša výhody nielen príslušným pracovníkom, ale aj hospodárstvam členských štátov. Je prínosná pre hostiteľské krajiny, pretože podnikom umožňuje obsadiť voľné pracovné miesta, ktoré by inak nezaplnili, a tak vyrábať tovar, ktorý by inak nemohli vyrábať, a poskytovať služby, ktoré by inak nemohli poskytovať. Je zároveň prospešná pre krajiny pôvodu týchto občanov, pretože pracovníkom, ktorí by si inak len ťažšie boli schopní nájsť zamestnanie, umožňuje nájsť si prácu, finančne zabezpečiť rodiny vo svojej domovine a nadobudnúť zručnosti a skúsenosti, ktoré by inak nezískali. Keď sa mobilní pracovníci následne vrátia do svojej krajiny pôvodu, sú im tieto skúsenosti na osoh.

Čo je voľný pohyb občanov?

Pred 20 rokmi bolo právo na voľný pohyb uznané prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy ako právo všetkých občanov EÚ bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú ekonomicky aktívni, a to ako jedna zo základných slobôd priznaných právnymi predpismi EÚ (článok 21 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Je súčasťou samotnej podstaty občianstva Únie.

Osobitné pravidlá a podmienky vzťahujúce sa na voľný pohyb a pobyt sú stanovené v smernici schválenej členskými štátmi v roku 2004 (2004/38/ES).

Sloboda pohybu je právom občianstva EÚ, ktoré si občania vážia najviac: podľa 56 % európskych občanov je voľný pohyb najväčším úspechom Európskej únie. Čoraz viac Európanov využíva toto právo a žije v inom členskom štáte EÚ: koncom roka 2012 žilo na jeden alebo viac rokov v inom ako vo vlastnom členskom štáte 14,1 milióna občanov. Podľa prieskumov Eurobarometra sa viac ako dve tretiny Európanov nazdáva, že voľný pohyb osôb v rámci EÚ má pre ich krajinu hospodársky prínos (67 %).

Kto má právo na voľný pohyb?

Prvé tri mesiace: Každý občan EÚ má právo na pobyt na území inej krajiny EÚ počas obdobia, ktoré nepresiahne tri mesiace, bez akýchkoľvek podmienok a formalít.

Po uplynutí prvých troch mesiacov: Právo občanov EÚ na pobyt v inej krajine EÚ na obdobie dlhšie ako tri mesiace podlieha určitým podmienkam v závislosti od ich statusu v hostiteľskej krajine EÚ:

Pracovníci a samostatne zárobkovo činné osoby a ich priami rodinní príslušníci majú právo na pobyt bez akýchkoľvek podmienok.

Uchádzači o zamestnanie majú právo na pobyt bez akýchkoľvek podmienok na obdobie šiestich mesiacov a dokonca aj dlhšie, ak v hostiteľskej krajine EÚ pokračujú v hľadaní zamestnania a majú skutočnú šancu prácu získať. Ak sa uchádzači o zamestnanie vo svojom domovskom členskom štáte predtým zaradili do evidencie ako nezamestnané osoby, môžu potom počas obdobia minimálne troch mesiacov poberať dávky v nezamestnanosti od svojho členského štátu, zatiaľ čo si v inom členskom štáte hľadajú zamestnanie.

Študenti a iné osoby, ktoré nie sú ekonomicky aktívne (napr. nezamestnaní, dôchodcovia atď.), majú právo na pobyt dlhší ako tri mesiace vtedy, ak majú pre seba a svoju rodinu dostatočné finančné prostriedky, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci v hostiteľskej krajine EÚ, a takisto musia mať zdravotné poistenie.

Po uplynutí piatich rokov: Po piatich rokoch nepretržitého riadneho pobytu získajú občania EÚ a ich rodinní príslušníci právo na trvalý pobyt v danej hostiteľskej krajine EÚ. Po nadobudnutí tohto práva sa naň už nevzťahujú podmienky uplatniteľné v predchádzajúcich piatich rokoch.

2. Sociálna pomoc a dávky

Kto má nárok na sociálnu pomoc?

Sociálna pomoc je dávka „životného minima“ a väčšinou zahŕňa dávky vyplácané na pokrytie minimálnych výdavkov na živobytie alebo pomoc vyplácanú vtedy, keď sa človek dostane do zvláštnej životnej situácie.

S občanmi EÚ, ktorí majú legálny pobyt v inej krajine EÚ, sa musí zaobchádzať rovnako, ako so štátnymi príslušníkmi tejto krajiny. Vďaka zásade rovnakého zaobchádzania majú preto vo všeobecnosti nárok na dávky, ako aj na sociálne a daňové výhody vrátane sociálnej pomoci, ktoré hostiteľská krajina EÚ priznáva vlastným štátnym príslušníkom.

Právne predpisy EÚ však stanovujú ochranné opatrenia, pokiaľ ide o prístup k sociálnej pomoci pre ekonomicky neaktívnych mobilných občanov EÚ, aby sa zabránilo neprimeranému finančnému zaťaženiu hostiteľských členských štátov.

Prvé tri mesiace: Hostiteľská krajina EÚ nie je právnymi predpismi EÚ viazaná k tomu, aby poskytovala sociálnu pomoc ekonomicky neaktívnym občanom EÚ počas prvých troch mesiacov ich pobytu.

Obdobie od troch mesiacov do piatich rokov: Pokiaľ ide o občanov EÚ, ktorí nie sú ekonomicky aktívni, v praxi je nepravdepodobné, že budú mať nárok na dávky sociálnej pomoci, keďže na získanie práva na pobyt museli preukázať pred vnútroštátnymi orgánmi, že majú dostatočné finančné prostriedky (ako sa uvádza predtým).

Ak požiadajú o dávky sociálnej pomoci, napr. preto, lebo sa im následne zhoršila finančná situácia, ich požiadavka musí byť posúdená v zmysle ich práva na rovnaké zaobchádzanie. Právne predpisy EÚ však opäť stanovujú isté ochranné opatrenia:

Po prvé, v špecifických prípadoch môže žiadosť o sociálnu pomoc vzbudiť odôvodnené obavy vnútroštátnych orgánov, že predmetná osoba sa stala neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci.

Okrem toho môže členský štát priznať podporu v rámci systému sociálnej pomoci alebo osobitnú nepríspevkovú dávku (t. j. dávky, ktoré obsahujú prvky sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci zároveň a sú upravené nariadením č. 883/2004) za podmienky, že občan spĺňa požiadavky na získanie práva na riadny pobyt na obdobie dlhšie ako tri mesiace. Členský štát však nemôže zamietnuť priznanie uvedených dávok ekonomicky neaktívnym občanom EÚ automaticky, ani nie je možné ich automaticky pokladať za takých, ktorí nemajú dostatočné finančné prostriedky, v dôsledku čoho by nemali právo na pobyt.

Vnútroštátne orgány majú posúdiť individuálnu situáciu občana a vziať pritom do úvahy celú sériu faktorov (sumu, trvanie, dočasný charakter ťažkostí, celkový rozsah zaťaženia štátneho systému pomoci).

Ak orgány dospejú na základe uvedeného individuálneho posúdenia k záveru, že dotknuté osoby predstavujú neprimerané zaťaženie, môžu zrušiť ich právo na pobyt.

Po uplynutí piatich rokov: Občania EÚ, ktorí získali právo na trvalý pobyt, majú nárok na sociálnu pomoc za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci hostiteľskej krajiny EÚ. V zmysle právnych predpisov EÚ sa nepovoľujú žiadne výnimky.

Kto má nárok na dávky sociálneho zabezpečenia?

Typické dávky sociálneho zabezpečenia zahŕňajú starobný dôchodok, vdovský dôchodok, dávky pre osoby so zdravotným postihnutím, nemocenské dávky, príspevky pri narodení dieťaťa, dávky v nezamestnanosti, rodinné dávky alebo zdravotnú starostlivosť.

Členské štáty si stanovujú vlastné pravidlá sociálneho zabezpečenia s prihliadnutím na vnútroštátne špecifiká. EÚ koordinuje tieto pravidlá (nariadenia (ES) č. 883/2004 a 987/2009) len v rozsahu potrebnom na zabezpečenie toho, aby občania EÚ sťahujúci sa do iného štátu v rámci EÚ neprišli o svoje práva v oblasti sociálneho zabezpečenia.

To znamená, že právne predpisy hostiteľskej krajiny určujú, ktoré dávky sa poskytujú, za akých podmienok (ako napríklad zohľadnenie obdobia, počas ktorého osoba pracovala), na aké obdobie a v akej výške. Preto sa nárok na dávky v rôznych krajinách EÚ líši.

(Nariadením 883/2004/ES) je zabezpečené iba to, že mobilní občania EÚ zostávajú pod ochranou systému sociálneho zabezpečenia po prekročení hraníc svojho štátu, a to najmä tým, že určuje, ktorý z príslušných členských štátov je zodpovedný za predmetné sociálne zabezpečenie.

Pracovníci — zamestnaní alebo samostatne zárobkovo činné osoby — a na nich závislé osoby sú kryté systémom sociálneho zabezpečenia hostiteľskej krajiny za rovnakých podmienok ako jej vlastní štátni príslušníci, pretože prostredníctvom svojich odvodov a daní prispievajú, ako všetci ostatní pracovníci danej krajiny, do verejných financií, z ktorých sa dávky sociálneho zabezpečenia vyplácajú.

Na mobilných občanov EÚ, ktorí v hostiteľskom členskom štáte nepracujú, sa pravidlo štátu zamestnania nemôže uplatniť, keďže v podstate neexistuje krajina, v ktorej títo ľudia pracujú. Podľa právnych predpisov EÚ o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa členský štát pobytu stáva v tomto prípade zodpovedným za poskytovanie sociálneho zabezpečenia iba vtedy, ak prísny test obvyklého pobytu potvrdí, že títo občania majú skutočnú a reálnu väzbu na predmetný členský štát. Prísne kritériá tohto testu zabezpečujú, že občania, ktorí nepracujú, môžu mať prístup k sociálnemu zabezpečeniu v inom členskom štáte iba vtedy, keď skutočne a reálne sústredili svoj záujem na uvedený iný štát (napríklad v ňom žije ich rodina).

3. Vplyv mobilných občanov EÚ na vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia

Podľa údajov oznámených členskými štátmi, ako aj štúdie, ktorú nedávno uverejnila Európska komisia, vo väčšine krajín EÚ nevyužívajú občania EÚ z iných členských štátov výhody záchrannej sociálnej siete o nič viac ako štátni príslušníci hostiteľskej krajiny. Mobilní občania EÚ poberajú s väčšou pravdepodobnosťou vo väčšine krajín, ktoré sú zahrnuté do štúdie, príspevky na bývanie a rodinné dávky.

Ako vyplýva zo štúdie, v špecifickom prípade peňažných dávok, ako napríklad sociálnych dôchodkov, dávok v invalidite a príspevkov pre uchádzačov o zamestnanie neprispievajúcich do systému sociálneho zabezpečenia, ktoré sú financované skôr zo všeobecného daňového systému ako z príspevkov konkrétnych jednotlivcov (tzv. osobitné nepríspevkové peňažné dávky), predstavujú ekonomicky neaktívni mobilní občania EÚ len veľmi malý podiel príjemcov. Vplyv vyplácania týchto nárokov na vnútroštátne rozpočty záchrannej sociálnej siete je teda veľmi nízky. V šiestich krajinách, ktoré sú predmetom skúmania v rámci danej štúdie (Bulharsko, Estónsko, Grécko, Malta, Rakúsko a Portugalsko), predstavujú menej ako 1 % všetkých takýchto príjemcov (štátnych príslušníkov krajín EÚ). V ďalších piatich analyzovaných krajinách (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Fínsko a Švédsko) ide o 1 % až 5 % zo všetkých príjemcov.

Z tejto štúdie vyplýva aj to, že:

prevažná väčšina štátnych príslušníkov krajín EÚ, ktorí sa presťahujú do inej krajiny EÚ, tam ide za prácou,

miera aktivity takýchto mobilných občanov EÚ sa za posledných sedem rokov zvýšila,

vo všeobecnosti je v prípade mobilných občanov EÚ v porovnaní so štátnymi príslušníkmi hostiteľskej krajiny vyššia pravdepodobnosť, že sú zamestnaní (čiastočne z dôvodu, že do vekového rozpätia 15 až 64 rokov spadá viac mobilných občanov EÚ ako občanov daného štátu),

neaktívni mobilní občania EÚ tvoria v rámci každého členského štátu len veľmi malú časť celkového obyvateľstva, čo predstavuje podiel od 0,7 % do 1,0 % celkového obyvateľstva EÚ,

výdavky spojené so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou neaktívnym mobilným občanom EÚ sú v priemere veľmi nízke v pomere k objemu celkových výdavkov na zdravotnú starostlivosť (priemerne 0,2 %) alebo k veľkosti hospodárstva hostiteľskej krajiny (priemerne 0,01 % HDP),

  • mobilní občania EÚ predstavujú len veľmi malý podiel príjemcov osobitných nepríspevkových dávok, t. j. dávok, ktoré obsahujú prvky sociálneho zabezpečenia a sociálnej pomoci zároveň: menej ako 1 % všetkých príjemcov (občanov EÚ) v šiestich krajinách (Bulharsko, Estónsko, Grécko, Malta, Rakúsko a Portugalsko); 1  až 5 % v piatich ďalších krajinách (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Fínsko a Švédsko); a viac ako 5 % v Belgicku a Írsku (hoci údaje za Írsko sú odhady opierajúce sa o nároky),

  • neexistuje štatisticky podložený vzťah medzi štedrosťou záchrannej sociálnej siete a prílivom mobilných občanov EÚ,

  • hlavné črty mobilných občanov EÚ, ktorí nie sú zamestnaní:

  • 64 % z nich niekedy v minulosti pracovalo vo svojej súčasnej krajine pobytu,

  • 71 % z nich sú dôchodcovia, študenti a uchádzači o zamestnanie,

79 % z nich žije v domácnosti aspoň s jedným rodinným príslušníkom, ktorý je zamestnaný.

Výsledky tejto najnovšej štúdie len dopĺňajú zistenia iných štúdií, z ktorých jednotne vyplýva, že pracovníci z iných členských štátov sú čistými prispievateľmi do verejných financií hostiteľskej krajiny. Pracovníci EÚ z iných členských štátov zvyčajne do rozpočtov hostiteľských krajín prostredníctvom daní a sociálnych odvodov viac prispievajú, ako z neho dostávajú vo forme dávok, pretože sú väčšinou mladší a ekonomicky aktívnejší ako vlastná pracovná sila hostiteľskej krajiny. Medzi uvedené štúdie patria: Prehľad medzinárodnej migrácie OECD za rok 2013, štúdia Centra pre výskum a analýzu migrácie s názvom Vyhodnotenie fiškálnych výdavkov a výhod plynúcich z migrácie príslušníkov A8 do Spojeného kráľovstva, ako aj nedávna štúdia Centra pre európsku reformu.

4. Ako riešiť prípadné zneužitie?

Aké nástroje v rámci právnych predpisov EÚ pomáhajú členským štátom zabrániť zneužitiu?

Právne predpisy EÚ obsahujú silné ochranné opatrenia, ktorými sa dá predchádzať zneužitiu práva na voľný pohyb.

Pravidlá EÚ pre voľný pohyb občanov umožňujú členským štátom prijať účinné a potrebné opatrenia v boji proti zneužitiu, napr. účelovým manželstvom, a proti podvodu, napr. falšovaním dokladov alebo iným podvodným správaním, ktorého výlučným cieľom je získať právo na voľný pohyb, a to prostredníctvom možnosti zamietnuť alebo zrušiť uplatňovanie práv priznaných smernicou 2004/38 (článok 35). Každé takéto opatrenie musí byť primerané a musí byť predmetom procesných záruk stanovených v smernici.

Vnútroštátne orgány môžu vyšetriť jednotlivé prípady, keď majú podložené podozrenie na zneužitie, a ak dospejú k záveru, že skutočne došlo k zneužitiu, môžu osobe odobrať právo na pobyt a vyhostiť ju z územia.

Okrem toho po vyhodnotení všetkých relevantných okolností a v závislosti od závažnosti prečinu (napríklad falšovanie dokladov, účelové manželstvo v rámci organizovanej trestnej činnosti) vnútroštátne orgány môžu rozhodnúť, že daná osoba predstavuje skutočné, neprestajné a dostatočne vážne ohrozenie verejného poriadku, a popri vyhostení osoby môžu z týchto dôvodov vydať aj rozhodnutie o zákaze pobytu, ktorým jej na určité obdobie zakážu opäť vstúpiť na predmetné územie.

Čo Komisia navrhuje v reakcii na obavy vznesené členskými štátmi?

Komisia predkladá päť konkrétnych opatrení, ktorých úspešnosť si vyžaduje spoluprácu členských štátov. Ide o konkrétne príklady toho, ako EÚ môže pomôcť štátnym a miestnym orgánom v maximálnej možnej miere zužitkovať výhody voľného pohybu občanov EÚ, riešiť príčiny zneužitia a podvodu a otázky sociálneho začlenenia a využiť fondy, ktoré sú k dispozícii, tam, kde sú potrebné.

  1. Poradiť si s účelovými manželstvami: Komisia pomôže vnútroštátnym orgánom pri vykonávaní pravidiel EÚ, ktoré im pomáhajú zvládať prípadné zneužitia práva na voľný pohyb, a to vypracovaním Príručky proti účelovým manželstvám.

  2. Uplatňovať pravidlá EÚ pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia: Komisia úzko spolupracuje s členskými štátmi na objasnení uplatňovania „testu obvyklého pobytu“, ktorý je obsiahnutý v pravidlách EÚ pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia (nariadenie 883/2004/ES), prostredníctvom praktického sprievodcu, ktorý bude vypracovaný do konca roka 2013. Prísne kritériá tohto testu zabezpečujú, že občania, ktorí nepracujú, môžu mať prístup k sociálnemu zabezpečeniu v inom členskom štáte iba vtedy, keď skutočne a reálne sústredili svoj záujem na uvedený iný štát (napríklad v ňom žije ich rodina).

  1. Riešiť otázky sociálneho začlenenia: Pomôcť členským štátom pri zlepšení využívania Európskeho sociálneho fondu pri sociálnom začlenení: v programovom období 2014 – 2020 minimálne 20 % rozpočtových prostriedkov ESF musí byť v každom členskom štáte vyčlenených na presadzovanie sociálneho začlenenia a zmierňovanie chudoby a iných foriem diskriminácie. Okrem toho ESF bude môcť financovať aj budovanie kapacít pre všetky zainteresované strany na národnej, regionálnej či miestnej úrovni. Členským štátom (a to tak štátom pôvodu mobilných občanov EÚ, ako aj cieľovým štátom) budú poskytnuté politické usmernenia v záujme rozvoja programov sociálneho začlenenia s podporou z ESF. Komisia bude naďalej vyvíjať úsilie, aby pomáhala budovať kapacitu miestnych orgánov v záujme účinného využívania európskych štrukturálnych a investičných fondov.

  2. Podporovať výmenu najlepších postupov medzi miestnymi orgánmi: Komisia pomôže miestnym orgánom vymieňať si osvedčené postupy získané v rôznych kútoch Európy s cieľom vykonávať pravidlá voľného pohybu a riešiť problémy v oblasti sociálneho začlenenia. Do konca roka 2013 vypracuje štúdiu vyhodnocujúcu vplyv voľného pohybu v šiestich veľkomestách. Vo februári 2014 vyzve primátorov, aby diskutovali o problémoch a vymieňali si najlepšie postupy.

  3. Zabezpečiť uplatňovanie pravidiel EÚ pre voľný pohyb v reálnej situácii: Komisia zriadi online modul odbornej prípravy s cieľom pomôcť zamestnancom miestnych orgánov v plnej miere pochopiť a uplatňovať právo občanov EÚ na voľný pohyb. Komisia navrhla, aby sa vo všetkých členských štátoch zriadili orgány právnej podpory a informovanosti pre mobilných pracovníkov EÚ (pozri IP/13/372), a navrhne modernizovať EURES, Európske služby zamestnanosti, v záujme posilnenia úlohy a vplyvu služieb zamestnanosti na národnej úrovni, zlepšenia koordinácie mobility pracovnej sily v EÚ a rozvoja siete EURES na hodnotný a funkčný európsky nástroj sprostredkovania práce a náboru pracovných síl. V súčasnosti totiž 47 % občanov EÚ vraví, že problémy, s ktorými sa stretávajú, keď sa presťahujú do inej krajiny EÚ, súvisia najmä s tým, že zamestnanci miestnych správ nie sú dostatočne oboznámení s právami občanov EÚ na voľný pohyb.

Ďalšie informácie

Štúdia Európskej komisie o vplyve neaktívnych mobilných občanov EÚ na sociálne zabezpečenie:

http://ec.europa.eu/social/main.jsp?langId=en&catId=89&newsId=1980&furtherNews=yes

Európska komisia – voľný pohyb v EÚ

http://ec.europa.eu/justice/citizen/move-live/index_en.htm

Informácie o koordinácii sociálneho zabezpečenia:

http://ec.europa.eu/social/main.jsp?langId=sk&catId=849

Domovská stránka Viviane Redingovej, podpredsedníčky Európskej komisie a komisárky EÚ pre spravodlivosť:

http://ec.europa.eu/reding

Domovská stránka Lászlóa Andora, komisára zodpovedného za zamestnanosť, sociálne záležitosti a začlenenie:

http://ec.europa.eu/andor

Sledujte podpredsedníčku Redingovú na Twitteri: @VivianeRedingEU

Sledujte komisára Andora na Twitteri: @LaszloAndorEU

Príloha

Príloha 1: Voľný pohyb je najcennejšie právo

Zdroj: Standard Eurobarometer 79, jar 2013.

Príloha 2: Voľný pohyb vnímaný verejnosťou

Zdroj: Flash Eurobarometer 365 týkajúci sa „občianstva Európskej únie“, s. 44.

Príloha 3: Koľko občanov EÚ je mobilných?

Ročná miera cezhraničnej mobility v EÚ v porovnaní s USA a Austráliou.

Zdroj: OECD: Hospodársky prieskum EÚ (Economic Survey of the EU) – rok 2012.

Príloha 4: U mobilných občanov EÚ je v porovnaní so štátnymi príslušníkmi členských štátov vyššia pravdepodobnosť, že sú ekonomicky aktívni

Graf udáva porovnanie počtu mobilných občanov EÚ v produktívnom veku (od 15 do 64 rokov) žijúcich v krajine.

Zdroj: Eurostat, prieskum pracovnej sily EÚ (tabuľka lfsa_argan). Poznámka: v grafe sa nachádzajú len hlavné cieľové krajiny mobilných občanov EÚ. V roku 2012 žilo 99 % mobilných občanov EÚ v týchto 17 členských štátoch.


Side Bar

My account

Manage your searches and email notifications


Help us improve our website