Navigation path

Left navigation

Additional tools

MEMO/08/36

V Bruseli 23. januára 2008

Otázky a odpovede k návrhu smernice o geologickom ukladaní oxidu uhličitého

1) Čo znamená zachytávanie a ukladanie uhlíka?

Zachytávanie a ukladanie uhlíka je rad technologických procesov, ktorý zahŕňa zachytávanie oxidu uhličitého (CO2) z plynov vypúšťaných priemyslom a ich prepravu a injektáž do geologických formácií.

Hlavným cieľom zachytávania a ukladania uhlíka (CCS) je zníženie emisií CO2 pochádzajúcich z výroby elektrickej energie z fosílnych palív, predovšetkým z uhlia a plynu, ale CCS sa môže uplatňovať aj v odvetviach náročných na CO2, v rafinériách, na výrobu cementu, železa a ocele, v petrochemickom priemysle, pri spracovaní ropy a plynu a inde. Po zachytení sa CO2 prepravuje k vhodnej geologickej formácii, do ktorej sa injektuje s cieľom odizolovať ho od atmosféry na dlhý čas.

Okrem geologického ukladania existujú aj iné možnosti ukladania, napríklad ukladanie vo vodnom stĺpci a v mineráloch. Ukladanie vo vodnom stĺpci sa považuje za veľké environmentálne riziko a v navrhovanej smernici Komisie o geologickom ukladaní CO2 sa to v rámci Únie zakazuje. Ukladanie v mineráloch sa v súčasnosti skúma. Vývoj sa bude sledovať.

2) Ako funguje geologické ukladanie?

Existujú štyri hlavné mechanizmy, pomocou ktorých sa dá CO2 zachytiť v dobre zvolených geologických formáciách. Prvým je štrukturálne zachytávanie do nepriepustnej vrchnej vrstvy horniny, ktorá bráni úniku CO2. Druhý mechanizmus sa nazýva reziduálne zachytávanie CO2, pri ktorom sa CO2 zachytáva kapilárnymi silami v medzerách geologickej formácie, ktorá sa vyvíja približne 10 rokov po injektáži. Tretím mechanizmom je zachytávanie rozpustnosťou, pri ktorom sa CO2 rozpúšťa vo vode nachádzajúcej sa v geologickej formácii a klesá dolu, pretože CO2 rozpustený vo vode je ťažší ako voda. Význam to nadobúda približne o 10 až 100 rokov po injektáži. A nakoniec dochádza k zachytávaniu v mineráloch, keď rozpustený CO2 chemicky reaguje s horninou a vytvára minerály.

3) Prečo potrebujeme CCS?

Hoci energetická účinnosť a obnoviteľné energie sú z dlhodobého hľadiska najvhodnejšími riešeniami tak pre zabezpečenie potreby energie a bezpečnosti klímy, nie je možné do roku 2050 znížiť o 50 % emisie CO2 v EÚ ani vo svete, ak nevyužijeme aj iné možnosti, ako je zachytávanie a ukladanie uhlíka.

Významným faktorom je čas. Za nasledujúcich 10 rokov sa v Európe nahradí približne tretina existujúcej výrobnej kapacity elektrární spaľujúcich uhlie. Z medzinárodného hľadiska povedie spotreba energie v Číne, Indii, Brazílii, v Južnej Afrike a v Mexiku k výraznému globálnemu nárastu dopytu, ktorý sa pravdepodobne z veľkej časti uspokojí prostredníctvom fosílnych palív. Urýchlene sa musí vyvinúť kapacita na riešenie týchto značných potenciálnych emisií.

4) Je CCS technicky premyslené?

Predviedli sa všetky samostatné prvky zachytávania, prepravy a ukladania oxidu uhličitého, ale nevyriešila sa ešte otázka ich integrácie do kompletného procesu CCS a zníženia nákladov.

Najväčšie projekty ukladania CO2, do ktorých sa zapojili európske spoločnosti, sú projekt Sleipner[1] v Severnom mori (Statoil) a projekt In Salah[2] v Alžírsku (Statoil, BP a Sonatrach). Pri obidvoch projektoch sa používa oddeľovanie CO2 od zemného plynu – proces, ktorý sa vykonáva ešte pred tým, ako sa plyn predá – a jeho ukladanie v podzemných geologických formáciách. Podnetom pre projekt Sleipner boli nórske dane z oxidu uhličitého, ktoré sú výrazne vyššie ako náklady na tonu CO2 uloženého v geologickej formácii Sleipner. Podnetom pre projekt In Salah bol interný systém spoločnosti BP pre obchodovanie s uhlíkom. Ďalšie prebiehajúce demonštračné projekty sú projekt Vattenfall v oblasti Schwartze Pumpe[3] v Nemecku, ktorý sa má stať funkčným v polovici roku 2008 a projekt Total CCS v oblasti Lacq vo Francúzsku. Európska technologická platforma pre elektrárne na fosílne palivá s nulovými emisiami (ETP-ZEP), iniciatíva zainteresovaných strán podporovaná Komisiou, určila približne 15 celoplošných demonštračných projektov, v ktorých by sa mohlo pokračovať, keď sa raz zavedie potrebný hospodársky rámec.

5) Koľko bude stáť zachytávanie a ukladanie uhlíka?

Náklady na CCS zahŕňajú čiastočne kapitálové investície do zariadení na zachytávanie, prepravu a ukladanie CO2 a čiastočne náklady na praktické prevádzkovanie týchto zariadení na ukladanie CO2 v praxi – napríklad na energiu potrebnú na zachytávanie, prepravu a injektáž CO2. Pri súčasných cenách technológií sú úvodné investičné náklady približne o 30 až 70 % (t. j. o niekoľko sto miliónov eur na elektráreň) vyššie ako v prípade štandardných elektrární a prevádzkové náklady sú v súčasnosti o 25 až 75 % vyššie ako v uhoľných elektrárňach, ktoré nevyužívajú CCS. Predpokladá sa, že sa tieto náklady výrazne znížia, keď sa technológie osvedčia v komerčnom systéme.

6) Kedy sa dosiahne všeobecné využívanie?

Prijatie CCS bude závisieť od ceny uhlíka a od ceny technológií. Ak bude cena tony CO2 ošetreného pomocou CCS nižšia ako cena uhlíka, vtedy sa začne CCS používať. Hoci sú obidve tieto ceny značne neisté, do určitej miery ich stabilizuje balík klimatických a energetických opatrení.

Systém obchodovania s emisiami v EÚ bude považovať zachytený, prepravený a bezpečne uložený CO2 za neemitovaný. Revízia systému s cieľom dosiahnuť cieľ 20 % zníženia podielu skleníkových plynov z obchodného sektora Európskej únie by mala zabezpečiť vysoké ceny uhlíka.

V oznámení o podpore skorého predvedenia udržateľnej výroby elektrickej energie sa vyjadruje záväzok Komisie zabezpečiť skoré efektívne predvedenie CCS a výzva na včasné a smelé iniciatívy priemyslu a verejnosti. Cieľom tohto predvedenia je získať skúsenosti z praktickej integrácie komponentov procesu do komerčného systému. Na demonštračné projekty a všetky ďalšie budúce projekty CCS sa bude uplatňovať príslušný právny rámec. Vďaka demonštračným projektom by mali

Podľa plánov Komisie uvedených v hodnotení vplyvu návrhu smernice o geologickom ukladaní oxidu uhličitého sa CCS začne pravdepodobne zavádzať do komerčného systému približne v roku 2020 a potom nastane výrazný nárast jeho využívania.

7) Kto ponesie náklady?

Návrh umožniť používanie CCS neprinesie dodatočné náklady okrem tých, ktoré sú potrebné na dosiahnutie cieľa, ktorým je 20 % zníženie skleníkových plynov. Keď bude celé CCS rozpracované, bude závisieť od jednotlivých prevádzkovateľov, či sa rozhodnú vypúšťať emisie a platiť poplatky do systému obchodovania s emisnými kvótami (ETS) alebo používať CCS na zníženie svojich emisií a záväzkov voči ETS. Maximálne náklady, ktoré bude prevádzkovateľ platiť, sa stanovia prostredníctvom ceny uhlíka: CCS sa bude používať len vtedy, ak bude cena tony CO2 ošetreného pomocou CCS nižšia ako cena uhlíka. V tejto súvislosti cena uhlíka internalizuje náklady na ochranu klímy v súvislosti s emisiami CO2. V závislosti od podmienok na príslušnom trhu môžu prevádzkovatelia previesť časť nákladov súvisiacich s uhlíkom na spotrebiteľov (pozri MEMO o zdieľaní úsilia a o návrhu revízie ETS).

V počiatočnej fáze budú demonštračné projekty CCS vyžadovať okrem stimulov, ktoré poskytuje trh s uhlíkom ďalšie finančné prostriedky, pretože súčasné technologické náklady sú výrazne vyššie ako cena uhlíka. Na zaistenie týchto ďalších finančných prostriedkov bude potrebný jednoznačný finančný záväzok priemyselného odvetvia a významnú úlohu by pravdepodobne mohli zohrávať aj podporné opatrenia členských štátov.

Vzhľadom na význam skorého predvedenia CCS pri výrobe elektrickej energie a vzhľadom na to, že mnohé tieto projekty môžu vyžadovať určité verejné financie, Komisia je pripravená zaujať priaznivé stanovisko voči použitiu štátnej pomoci na pokrytie dodatočných nákladov súvisiacich s predvádzaním CCS v projektoch týkajúcich sa výroby elektrickej energie. Tento záväzok je vyjadrený v zrevidovaných usmerneniach o environmentálnej štátnej pomoci prijatých v rámci tohto balíka opatrení.

8) Bude CCS povinné?

Nie v tejto etape. V návrhu Komisie sa uvádza možnosť zachytávať a ukladať uhlík v rámci riadenia environmentálnych rizík a odstraňovať prekážky v platných právnych predpisoch. Skutočnosť, či sa CCS zavedie do praxe, bude určovať cena uhlíka a technologické náklady. Jednotliví prevádzkovatelia rozhodnú o tom, či má z komerčného hľadiska význam používať CCS.

V hodnotení vplyvu navrhovanej smernice sa skúmajú účinky zavedenia povinného CCS. Aj keď sa CCS začne používať, v prvej etape s ním budú súvisieť značné náklady a neprinesie žiadne jednoznačné výhody ani v oblasti stimulácie technologického rozvoja a zvyšovania kvality ovzdušia, ani v oblasti podpory prevzatia CCS krajinami mimo EÚ. Zavedenie povinného CCS by bolo aj v rozpore s trhovo založeným prístupom Európskeho obchodného systému. Okrem toho, povinné používanie technológií, ktoré sa majú ešte len predviesť v komerčnom systéme, predstavuje v súčasnosti neopodstatnené riziko.

Táto situácia sa však môže zmeniť. Používanie CCS bude dôležité z hľadiska dosiahnutia zníženia skleníkových plynov do roku 2020 a do roku 2015 budú jasnejšie technologické možnosti. Takže, ak bude komerčné zavádzanie CCS pomalé, tvorcovia politiky budú musieť znovu uvažovať o povinnom používaní technológií CCS.

9) Ako sa bude s CCS zaobchádzať v rámci systému obchodovania s emisiami v EÚ?

ETS bude hlavnou motiváciou pri používaní CCS. CO2 zachytený a bezpečne uložený v súlade s právnym rámcom EÚ sa bude podľa ETS považovať za neemitovaný. Vo fáze II ETS (2008 – 2012) je možné rozhodnúť sa pre inštaláciu technológie CCS. V rámci fázy III (od roku 2013) by sa mali na základe návrhu na zmenu a doplnenie smernice o obchodovaní s emisiami explicitne začleniť do prílohy I ETS zariadenia na zachytávanie, prepravu a ukladanie.

10) Do akej miery prispeje CCS k zníženiu emisií CO2 v EÚ?

Presný príspevok bude závisieť od miery prijatia CCS, ale v plánoch hodnotenia vplyvu navrhovanej smernice sa uvádza, že vďaka CCS používaného na základe ETS a za predpokladu 20 % zníženia emisií skleníkových plynov do roku 2020 a ďalšieho výrazného pokroku smerom k cieľom polovice storočia do roku 2030, by sa mohlo v roku 2020 zachytiť 7 miliónov ton CO2, s nárastom približne na 160 miliónov ton v roku 2030. Zachytený CO2 by v roku 2030 predstavoval približne 15 % zníženie požadované v Európe[4]. Odhady potenciálneho globálneho príspevku sú podobné a predstavujú približne 14 % do roku 2030[5].

11) Aký typ úložísk sa vyberie a ako?

Existujú dva hlavné druhy geologických formácií, ktoré sa môžu použiť na ukladanie CO2: vyčerpané ropné a plynové polia a soľné vodonosné vrstvy (útvary spodnej vody, ktoré sa vďaka soli stali nepoužiteľnými ako pitná voda alebo pre poľnohospodárstvo).

Výber úložiska predstavuje dôležitú etapu v návrhu projektu ukladania. Členské štáty majú právo určiť, ktoré oblasti ich územia sa môžu použiť na ukladanie CO2. Ak sa na získanie potrebných informácii požaduje vykonať prieskum, musí sa na nediskriminačnom základe vydať povolenie na prieskum platné 2 roky s možnosťou predĺženia platnosti.

Musí sa vykonať podrobná analýza potenciálneho úložiska v súlade s kritériami uvedenými v prílohe I k návrhu, vrátane modelu predpokladaného správania sa CO2 po injektáži. Úložisko sa môže použiť len vtedy, ak sa touto analýzou dokáže, že v súlade s navrhovanými podmienkami využívania neexistuje žiadne výrazné riziko úniku ani pravdepodobnosť vzniku výrazného vplyvu na zdravie alebo životné prostredie.

Počiatočnú analýzu úložiska uskutoční potenciálny prevádzkovateľ, ktorý potom predloží dokumentáciu príslušnému orgánu členského štátu v rámci žiadosti o povolenie. Príslušný orgán preskúma informácie a ak dospeje k uspokojivému záveru, že sú podmienky splnené, vydá rozhodnutie o návrhu povolenia.

Pri prvých projektoch ukladanie bude tento návrh obsahovať aj dodatočný bezpečnostný mechanizmus. V snahe zabezpečiť zhodné uplatňovanie smernice v celej Európe a podporiť dôveru verejnosti týkajúcu sa zachytávania a ukladania uhlíka môže Komisia za pomoci vedeckého panelu technických odborníkov preskúmať tento návrh povolenia. Stanovisko Komisie sa zverejní, ale konečné rozhodnutie o povolení zostáva na vnútroštátnom príslušnom orgáne v súlade so zásadou subsidiarity.

12) Povolí sa ukladanie aj mimo EÚ?

Navrhovanou smernicou sa môže regulovať len ukladanie v rámci Európskej únie a v Európskom hospodárskom priestore (ak sa to začlení do Dohody o EHP, ako predpokladá Komisia). Emisie uložené v týchto oblastiach sa budú v súlade s navrhovanou smernicou považovať podľa ETS za neemitované. Ukladanie CO2 mimo Európskej únie nebude zakázané, ale žiadne takto uložené emisie nedostanú kredit podľa ETS, takže takéto ukladanie oxidu uhličitého má len slabú motiváciu.

13) Aké je riziko úniku? Čo sa stane v prípade úniku CO2 v úložisku?

Riziko úniku vo veľkej miere závisí od príslušného úložiska. V osobitnej správe IPCC o CSS sa uvádza, že:

„pozorovania naznačujú, že percentuálny podiel [CO2] zadržiavaný vo vhodne zvolených a spravovaných geologických zásobníkoch veľmi pravdepodobne prekročí 99 % v priebehu 100 rokov a pravdepodobne prekročí 99 % v priebehu 1000 rokov“[6].

Kľúčovou otázkou je teda vhodný výber a správa úložísk. Požiadavky na výber úložísk sú zostavené tak, aby zabezpečovali len výber úložísk s minimálnym rizikom úniku, pričom preskúmaním rozhodnutí o návrhoch povolení Komisia za pomoci nezávislého vedeckého panelu zabezpečí dodatočnú dôveryhodnosť implementácie týchto požiadaviek zhodne v celej EÚ.

Musí sa stanoviť plán monitorovania s cieľom overovania, či sa injektovaný CO2 správa podľa predpokladov. Ak napriek bezpečnostným opatreniam prijatým pri výbere úložiska dôjde v praxi k úniku, musia sa prijať nápravné opatrenia na nápravu situácie a vrátenie úložiska do bezpečného stavu. V prípade akéhokoľvek úniku CO2 sa musia platiť príspevky do systému obchodovania s emisiami, aby sa vykompenzovala skutočnosť, že došlo k úniku uložených emisií, ktoré sa podľa ETS považovali za neemitované. A nakoniec sa v prípade úniku uplatňujú požiadavky smernice o environmentálnej zodpovednosti[7] súvisiace s nápravou lokálnych škôd na životnom prostredí.

14) Kto bude zodpovedný za kontrolu úložísk CO2?

Príslušné orgány v členských štátoch musia zabezpečiť, aby sa vykonávali kontroly zamerané na dodržiavanie ustanovení navrhovanej smernice. Rutinné kontroly sa musia vykonávať aspoň raz ročne a musia zahŕňať preskúmanie injektážnych a monitorovacích zariadení a plný rozsah environmentálnych účinkov úložiska. Okrem toho sa musia vykonávať nerutinné kontroly, ak sa zistí akýkoľvek únik, ak je vo výročnej správe prevádzkovateľa predloženej príslušnému orgánu uvedené, že zariadenie nie je v súlade s navrhovanou smernicou, a ak vzniknú akékoľvek iné dôvody na obavy.

15) Ako je zabezpečená zodpovednosť za úložisko z dlhodobého pohľadu?

Geologické ukladanie bude pokrývať omnoho dlhšie obdobie, než je životnosť priemerného komerčného subjektu. Preto sú potrebné mechanizmy na zabezpečenie dlhodobého dohľadu na úložiskami. Navrhuje sa, aby sa úložiská previedli z dlhodobého hľadiska pod kontrolu členských štátov. Avšak zásada „znečisťovateľ platí“ vyžaduje, aby prevádzkovateľ naďalej niesol zodpovednosť za úložisko, pokiaľ existuje výrazné riziko úniku. Ďalej sú potrebné predpisy na zabezpečenie toho, aby z rozličných prístupov členských štátov nevzniklo narušenie hospodárskej súťaže.

Podľa navrhovanej smernice sa úložisko prevedie na štát, ak všetky dostupné dôkazy potvrdia, že všetok uložený CO2 bude dokonale zabezpečený proti úniku počas neobmedzene dlhej budúcnosti. Keďže ide o druhé kľúčové rozhodnutie o životnom cykle úložiska (prvé je rozhodnutie o povolení využívania úložiska), navrhuje sa revízia zo strany Komisie.

Ďalšie informácie:
Internetová stránka Komisie o zachytávaní a ukladaní uhlíka:
http://ec.europa.eu/environment/climat/ccs/index_en.htm

Osobitná správa medzivládneho panelu pre zmenu klímy o zachytávaní a ukladaní oxidu uhličitého:

http://arch.rivm.nl/env/int/ipcc/pages_media/SRCCS-final/IPCCSpecialReportonCarbondioxideCaptureandStorage.htm


[1] http://www.statoil.com/statoilcom/technology/SVG03268.nsf?OpenDatabase&lang=en.

[2] http://www.colloqueco2.com/IFP/fr/minisiteCO2/presentations2007/ColloqueCO2-2007_Session2_3-Wright.pdf.

[3] http://www.vattenfall.com/www/vf_com/vf_com/365787ourxc/366203opera/366779resea/366811co2-f/index.jsp.

[4] Hodnotenie vplyvu (SEK(2008) XXX) pre smernicu o geologickom ukladaní oxidu uhličitého.

[5] Hodnotenie vplyvu (SEK(2007) 8) pre oznámenie KOM(2007) 2 „Obmedzenie globálnej klimatickej zmeny na 2 stupne Celzia“.

[6] Osobitná správa IPCC (pozri poznámku pod čiarou č. 1) s. 14.

[7] Smernica 2004/35/ES.


Side Bar

My account

Manage your searches and email notifications


Help us improve our website