Navigation path

Left navigation

Additional tools

Tlač a informácie

Súdny dvor Európskej únie

TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 77/13

v Luxemburgu 25. júna 2013

Návrhy generálneho advokáta vo veci C‑131/12

Google Spain SL, Google Inc./Agencia Española de Protección de Datos, Mario Costeja González

Generálny advokát Jääskinen dospel k záveru, že poskytovatelia vyhľadávacích služieb na internete nie sú na základe smernice o ochrane údajov zodpovední za zobrazovanie osobných údajov na internetových stránkach, ktoré spracovávajú

Ak títo poskytovatelia založia v niektorom členskom štáte pobočku, ktorá zameriava svoju činnosť na obyvateľov tohto štátu a je určená na podporu predaja a na predaj reklamného priestoru, vzťahuje sa na nich vnútroštátna právna úprava v oblasti ochrany údajov, aj keď technické spracovávanie osobných údajov prebieha inde

Začiatkom roku 1998 vytlačil jeden z veľmi známych španielskych denníkov dva inzeráty na dražbu nehnuteľností, ktoré boli zabavené v dôsledku dlhov na sociálnom zabezpečení. Ako vlastník bola uvedená určitá osoba. Neskôr sprístupnil vydavateľ na internete elektronickú verziu denníka.

V novembri 2009 kontaktovala táto osoba vydavateľa denníka a uviedla, že po zadaní jej mena a priezviska do vyhľadávača Google sa objavuje odkaz na stránku denníka s uvedenými inzerátmi. Dotknutá osoba uviedla, že konanie týkajúce sa zabaveného majetku sa už pred niekoľkými rokmi skončilo a že v súčasnosti už nie je relevantné. Vydavateľ odpovedal, že nie je príslušný na odstránenie údajov, pretože tieto boli uverejnené na príkaz španielskeho Ministerstva práce a sociálnych vecí.

Dotknutá osoba kontaktovala vo februári 2010 spoločnosť Google Spain a požadovala, aby sa po tom, ako zadá svoje krstné meno a priezvisko do vyhľadávača Google, neobjavovali vo výsledkoch hľadania odkazy na daný denník. Google Spain postúpila žiadosť spoločnosti Google Inc. so sídlom v Kalifornii v Spojených štátoch s tým, že vyhľadávaciu službu na internete prevádzkuje táto spoločnosť.

Potom podala dotknutá osoba na Agencia Española de Protección de Datos (španielsky štátny úrad pre ochranu údajov, AEPD) sťažnosť proti vydavateľovi, aj proti spoločnostiam Google. Dňa 30. júla 2010 vydal riaditeľ AEPD rozhodnutie, ktorým vyhovel sťažnosti proti Google Spain a Google Inc. a ktorým bola týmto spoločnostiam uložená povinnosť odstrániť údaje z ich indexu a zabrániť ďalšiemu prístupu k týmto údajom. Sťažnosť proti vydavateľovi však zamietol, pretože uverejnenie údajov v tlači bolo z právneho hľadiska odôvodnené. Google Inc. a Google Spain podali na Audiencia Nacional (celoštátny vyšší súd, Španielsko) dva opravné prostriedky, v ktorých požadujú zrušenie rozhodnutia AEPD. Za týchto okolností predložil španielsky súd Súdnemu dvoru niekoľko otázok.

dnešných návrhoch sa generálny advokát Niilo Jääskinen vyjadril, po prvé, k otázke územnej pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti ochrany údajov1. Hlavným faktorom spôsobujúcim, že sa táto právna úprava uplatní, je skutočnosť, že sa spracovanie osobných údajov vykonáva v rámci činností prevádzkarne kontrolóra2 na území daného členského štátu. Google však tvrdí, že v Španielsku nie je v súvislosti s jeho vyhľadávačom vykonávané žiadne spracovávanie osobných údajov. Google Spain iba zastupuje spoločnosť Google pri predaji reklamy. V tomto postavení zodpovedá iba za spracovanie osobných údajov týkajúcich sa ich španielskych zákazníkov reklamných služieb.

Generálny advokát dospel k záveru, že túto otázku treba posudzovať vzhľadom na obchodný model poskytovateľov vyhľadávacích služieb na internete. Ten je zvyčajne založený na reklame na základe kľúčových slov, z ktorej plynú príjmy, a preto je nástroj na lokalizáciu informácií poskytovaný bezplatne. Subjekt zabezpečujúci reklamu na základe kľúčových slov je spojený s internetovým vyhľadávačom. Keďže pre tento subjekt je nevyhnutná prítomnosť na vnútroštátnych trhoch s reklamou, Google založila v mnohých členských štátoch dcérske spoločnosti. Podľa generálneho advokáta je teda nevyhnutné dospieť k záveru, že prevádzkareň spracováva osobné údaje, ak je spojená so službou, v ktorej rámci je obyvateľom členských štátov predávaná cielená reklama, a to aj vtedy, ak je spracovanie údajov technicky vykonávané v iných členských štátoch alebo v tretích krajinách. Niilo Jääskinen preto navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, že k spracovaniu osobných údajov dochádza v rámci prevádzkarne kontrolóra, a teda sa na poskytovateľa vyhľadávacích služieb, ktorý založí v určitom členskom štáte pobočku, ktorá zameriava svoju činnosť na obyvateľov tohto štátu a ktorá je určená na podporu predaja a na predaj reklamného priestoru vo vyhľadávači, vzťahuje vnútroštátna právna úprava v oblasti ochrany údajov.

Po druhé, pokiaľ ide o právne postavenie spoločnosti Google ako poskytovateľa vyhľadávacích služieb na internete, N. Jääskinen poznamenal, že v roku 1995, keď bola smernica prijatá, boli internet aj vyhľadávače novým fenoménom a normotvorca Spoločenstva ich súčasný rozvoj nepredpokladal. Podľa jeho názoru spoločnosť Google nie je vo všeobecnej rovine možné považovať za „kontrolóra“ osobných údajov zobrazovaných na ňou spracovávaných stránkach,3 ktorý podľa smernice zodpovedá za súlad s pravidlami ochrany údajov. Poskytovať nástroj na lokalizáciu informácií totiž neznamená mať kontrolu nad obsahom internetových stránok tretích osôb. Tento nástroj ani neumožňuje poskytovateľovi vyhľadávacích služieb na internete rozlišovať medzi osobnými údajmi v zmysle smernice, ktoré sa vzťahujú na identifikovateľnú žijúcu fyzickú osobu, a ostatnými údajmi. Generálny advokát dospel k záveru, že poskytovateľ vyhľadávacích služieb na internete nemôže ani z právneho, ani zo skutkového hľadiska plniť povinnosti, ktoré stanovuje smernica pre kontrolóra v súvislosti s osobnými údajmi na zdrojových internetových stránkach nachádzajúcich sa na serveroch tretích osôb.

Vnútroštátny orgán pre ochranu údajov teda nemôže s výnimkou prípadov, keď poskytovateľ vyhľadávacích služieb na internete nerešpektuje vylučovacie kódy4 alebo žiadosť internetovej stránky o aktualizáciu vyrovnávacej pamäte (cache), požadovať, aby poskytovateľ týchto služieb odstránil informácie zo svojich indexov. Takýto postup sa nezdá byť v prejednávanej veci relevantným. Prípadný postup na zistenie a odstránenie odkazov (notice and take down procedure) na zdrojové internetové stránky s nedovoleným či nevhodným obsahom je vecou vnútroštátnych predpisov o zodpovednosti za škodu, a to na inom základe, ako je ochrana údajov.

Po tretie, smernica nestanovuje všeobecné „právo byť zabudnutý“. Na základe smernice sa preto nedá voči poskytovateľom vyhľadávacích služieb na internete dovolávať takého práva, a to ani vtedy, ak je smernica vykladaná v súlade s Listinou základných práv Európskej únie.5

Práva na opravu, výmaz a blokovanie údajov upravené v smernici sa týkajú údajov, ktorých spracovanie nie je v súlade s ustanoveniami smernice, najmä z dôvodu ich neúplnosti alebo nepresnosti. O takýto prípad však v prejednávanej veci podľa všetkého nejde.

Smernica tiež každému zaručuje právo vzniesť kedykoľvek z vážnych a legitímnych dôvodov súvisiacich s jeho osobnou situáciou námietku proti spracovaniu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú, ak vnútroštátna právna úprava nestanovuje inak. Generálny advokát však dospel k záveru, že samotná subjektívna preferencia nie je vážnym legitímnym dôvodom, a teda že smernica nepriznáva žiadnej osobe právo obmedziť či ukončiť šírenie osobných údajov, ktoré táto osoba považuje za škodlivé či v rozpore so svojimi záujmami.

Je možné, že zo subsidiárnej zodpovednosti poskytovateľov vyhľadávacích služieb podľa vnútroštátnej právnej úpravy môžu vyplývať povinnosti spočívajúce v zablokovaní prístupu na internetové stránky tretích osôb s protiprávnym obsahom, ako napríklad internetové stránky porušujúce práva duševného vlastníctva alebo stránky obsahujúce urážlivé či trestné informácie. Požiadavka, aby poskytovatelia vyhľadávacích služieb odstraňovali legitímne a legálne informácie sprístupnené verejnosti, by však znamenala zásah do slobody prejavu osoby, ktorá sprístupní verejnosti príslušnú internetovú stránku. Z tohto hľadiska by išlo o cenzúru obsahu, ktorý uverejnila táto osoba, vykonanú súkromným subjektom.

UPOZORNENIE: Súdny dvor nie je viazaný návrhmi generálneho advokáta. Úlohou generálnych advokátov je nezávisle navrhnúť Súdnemu dvoru právne riešenie veci, ktorá im bola pridelená. Sudcovia Súdneho dvora od tohto momentu začínajú v tejto veci poradu. Rozsudok bude vyhlásený neskôr.

UPOZORNENIE: Návrh na začatie prejudiciálneho konania umožňuje súdom členských štátov v rámci sporu, ktorý rozhodujú, položiť Súdnemu dvoru otázky o výklade práva Únie alebo o platnosti aktu práva Únie. Súdny dvor nerozhoduje vnútroštátny spor. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora. Týmto rozhodnutím sú rovnako viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom.

Neoficiálny dokument pre potreby médií, ktorý nezaväzuje Súdny dvor.

Úplné znenie návrhov sa uverejňuje na internetovej stránke CURIA v deň ich prednesu.

Kontaktná osoba pre tlač: Balázs Lehóczki (+352) 4303 5499

Obrazový záznam z vyhlásenia návrhov je k dispozícii na „Europe by Satellite“ (+32) 2 2964106

1 :

 Vnútroštátna právna úprava vykonávajúca smernicu Európskeho parlamentu a Rady 95/46/EHS z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355).

2 :

 Podľa smernice o ochrane údajov je „kontrolórom“ osoba alebo subjekt, ktorý sám alebo spoločne s inými určuje účel a prostriedky spracovania osobných údajov.

3 :

 Pozri poznámku pod čiarou 2.

4 :

 Osoba, ktorá sprístupnila zdrojovú internetovú stránku, na ňu môže uviesť tzv. vylučovacie kódy (exclusion codes), ktoré informujú vyhľadávače, že nemajú indexovať ani ukladať zdrojovú internetovú stránku, ani tuto stránku zobrazovať vo výsledkoch hľadania. Ich použitie signalizuje, že osoba, ktorá sprístupnila internetovú stránku, si neželá, aby určité informácie obsiahnuté na zdrojovej internetovej stránke boli cez vyhľadávače nájdené a sprístupnené.

5 :

 Konkrétne tu ide o porovnanie práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života (článok 7) a práva na ochranu osobných údajov (článok 8) so slobodou prejavu a informácií (článok 11) a slobodou podnikania (článok 16).


Side Bar

My account

Manage your searches and email notifications


Help us improve our website