EUROPA - EÚ v skratke - Eurožargón

csdadeetelenesfritlvlthumtnlplptskslfisv

Zamestnanci inštitúcií EÚ alebo ľudia, ktorí pracujú v médiách, často používajú slová a výrazy, ktorým rozumejú iba oni sami. Eurožargón môže byť pre širokú verejnosť mätúci, preto vám môže pomôcť aspoň tento prehľadný jazykový sprievodca.

Prosím, zapamätajte si: tento jazykový sprievodca neobsahuje čisto technické alebo právne výrazy, ani žargón používaný len v jednom jazyku. Vysvetlenie technických a právnych výrazov môžete nájsť v "glosári" , ktorý je špecifický a viac technický.

Ak sa vám zdá byť táto príručka užitočná alebo ak sa stretnete s výrazmi z eurožargónu, ktoré nepoznáte, zašlite nám svoje pripomienky prostredníctvom vyplneného formulára .

Absorbčná kapacita:

Zvyčajne označuje schopnosť krajiny alebo organizácie prijímať pomoc a efektívne ju využívať. Rozvojové krajiny majú túto schopnosť často veľmi nízku. Krajina môže, napríklad, získať dostatok peňazí, ktoré by umožnili všetkým deťom navštevovať základné školy, ale v dôsledku nedostatku učiteľov, škôl alebo slabého administratívneho systému nie je schopná použiť tieto financie v krátkom časovom období. Absorbčná kapacita takejto krajiny sa zvýši tým, že sa najskôr vyškolia učitelia, postavia sa školy a zlepší sa efektívnosť systému.

Acquis communautaire:

Ide o výraz z francúzštiny, ktorý označuje osobitnú právnu podstatu EÚ, inými slovami práva a povinnosti, ktoré zdieľajú krajiny EÚ. Termín „acquis“ zahŕňa všetky zmluvy a právne predpisy EÚ, deklarácie a rezolúcie EÚ, medzinárodné dohody o záležitostiach EÚ a rozhodnutia Európskeho súdneho dvora. Patria sem aj opatrenia, ktoré vlády členských štátov EÚ spoločne prijímajú v oblasti vnútorných vecí a spravodlivosti a v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Výraz „prijatie acquis“ preto znamená prijatie EÚ takej, aká je. Kandidátske krajiny musia predtým, ako vstúpia do EÚ, prijať „acquis“ a zabezpečiť, aby sa právne predpisy EÚ stali súčasťou ich vlastného právneho poriadku.Podrobnejšie vysvetlenie nájdete v glosári pod termínom „ acquis Spoločenstva“

Agenda:

Tento výraz znamená doslova „veci, ktoré sa majú urobiť“. Bežne sa ním označuje zoznam položiek, ktoré sa majú prediskutovať na stretnutí, ale politici ho vo svojom žargóne často používajú ako výraz na označenie „vecí, ktoré chceme dosiahnuť“. Napríklad v „ sociálnej agende “ EÚ sa stanovuje, čo chce Únia dosiahnuť v priebehu niekoľkých najbližších rokov v oblasti politiky zamestnanosti a sociálnej politiky.

Antitrust:

Cieľom EÚ je zaručiť spravodlivú a voľnú hospodársku súťaž na jednotnom trhu a zabezpečiť, aby spoločnosti medzi sebou súťažili, a nie uzatvárali tajné dohody. Preto pravidlá EÚ zakazujú dohody, ktoré obmedzujú hospodársku súťaž (napr. tajné dohody medzi spoločnosťami s cieľom umelo zvyšovať ceny), a zneužívanie dominantného postavenia na trhu zo strany firiem. Pravidlá tohto druhu sú známe ako „antitrustové“ právo (protimonopolné právo). Komisia má významné právomoci zakázať aktivity, ktoré sú v rozpore s hospodárskou súťažou, a ukladať pokuty firmám, ktorým je preukázané konanie porušujúce hospodársku súťaž.

Benchmarking:

znamená proces porovnávania výkonnosti krajiny, odvetvia obchodu, priemyslu a pod. v porovnaní s ostatnými krajinami, odvetviami obchodu, priemyslu, atď. „Benchmark“ je štandard, prostredníctvom ktorého sa úroveň posudzuje.

„Brusel rozhodol…“:

Výraz „Brusel“ sa v médiách často používa na označenie inštitúcií EÚ, z ktorých mnohé sídlia v Bruseli. Právne predpisy EÚ navrhuje Európska komisia, ale Rada Európskej únie (ministri národných vlád) a Európsky parlament (volený občanmi EÚ) o nich diskutujú, menia ich a dopĺňajú a prijímajú konečné rozhodnutie o tom, či navrhované predpisy príjmu.

Celoplošné uplatňovanie (mainstreaming):

Jednoducho povedané, mainstreaming v rámci určitej záležitosti znamená, že táto záležitosť sa plne zohľadňuje vo všetkých politikách EÚ. Všetky politické rozhodnutia EÚ musia napríklad v súčasnosti brať do úvahy dôsledky pre životné prostredie. Inými slovami, uskutočňuje sa celoplošné zohľadňovanie alebo „mainstreaming“ environmentálnych hľadísk.

Členský štát:

Krajiny, ktoré patria k medzinárodnej organizácii, sú jej „členskými štátmi“. Tento výraz sa často používa na označenie vlád týchto krajín.Od 1. januára 2007 sú členskými štátmi Európskej únie Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Švédsko a Taliansko. Pokiaľ ide o roky ich vstupu do EÚ, pozri „rozširovanie“ (ďalej v texte).

Demokratický deficit:

Často sa hovorí o tom, že rozhodovanie v EÚ je príliš vzdialené bežnému občanovi, ktorý nemôže porozumieť jeho komplikovanosti ani náročným právnym textom. EÚ sa snaží prekonať tento problém tým, že sa snaží o jednoduchšie právne predpisy, väčšiu informovanosť verejnosti a tým, že dáva občianskej spoločnosti (pozri ďalej v texte) silnejší hlas pri tvorbe európskych politík. Občania sú v rozhodovacom procese zastúpení prostredníctvom Európskeho parlamentu.Ďalšie podrobnosti nájdete v glosári

Deň Európy, 9. máj:

Robert Schuman (vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí) predniesol dňa 9. mája 1950 svoj slávny príhovor o európskej integrácii (pozri ďalej v texte) ako ceste k zabezpečeniu mieru a prosperite v povojnovej Európe. Jeho návrhy položili základy toho, čo sa dnes označuje ako Európska únia, preto sa jej narodeniny každoročne oslavujú 9. mája.

Doložka rendez-vous:

Vedúci predstavitelia EÚ, v diskusii o významných právnych dokumentoch, akým je napríklad nová zmluva, niekedy nemôžu dosiahnuť dohodu v rámci konkrétneho problému. Môžu sa preto rozhodnúť, že sa k danej téme vrátia v neskoršom štádiu. Ich rozhodnutie sa zaznamená v písomnej podobe a zahrnie sa ako doložka do právneho textu, o ktorom diskutujú. Tento typ doložky sa niekedy označuje ako „doložka rendez-vous“.

EHP:

Táto skratka označuje Európsky hospodársky priestor , ktorý sa skladá z Európskej únie a zo všetkých štátov EZVO (pozri ďalej v texte), okrem Švajčiarska. Dohoda o EHP, ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1994, umožňuje Islandu, Lichtenštajnsku a Nórsku využívať výhody jednotného trhu EÚ bez privilégií a zodpovedností, ktoré vyplývajú z členstva v EÚ.

ERASMUS:

Tento výraz v skutočnosti do eurožargónu nepatrí. Ide o názov programu EÚ, ktorý od roku 1987 podporuje vzdelávanie a je pomenovaný po veľkom renesančnom učencovi. Z programu Erasmus, ktorý ponúka európskym študentom vysokých škôl možnosť prežiť prvú skúsenosť zo života a štúdia v zahraničí, doteraz čerpalo viac ako 1,5 milióna študentov.

Európa 2020

Je to názov plánu EÚ na zabezpečenie zamestnanosti a hospodárskeho rastu do roku 2020. Lídri EÚ ho schválili v roku 2010 ako celkový rámec pre niekoľko rôznych iniciatív. Plán okrem iného zahŕňa reformy fungovania trhov a viac investícií do oblastí vzdelávania a výskumu. Známy slogan hovorí, že Európa 2020 zabezpečí Európe „inteligentný rast“ (postavený na znalostiach a nových myšlienkach), „udržateľný rast“ (zameraný na ochranu životného prostredia) a „inkluzívny rast“ (výhody aj pre slabších občanov a regióny).

Európska komisia:

Je politicky nezávislá inštitúcia, ktorá zastupuje a podporuje záujmy Európskej únie ako celku. Navrhuje právne predpisy, politiky a programy opatrení a je zodpovedná za vykonávanie rozhodnutí Parlamentu a Rady;

Eurobarometer:

Ide o útvar Komisie, založený v roku 1973, ktorý sa zaoberá meraním a analýzou trendov vo verejnej mienke vo všetkých členských štátoch a vo všetkých kandidátskych krajinách. Pre Európsku komisiu je dôležité vedieť, čo si myslí široká verejnosť, keďže jej to napomáha pri príprave legislatívnych návrhov, prijímaní rozhodnutí a hodnotení jej práce. Eurobarometer využíva prieskumy verejnej mienky aj cieľové skupiny.Ďalšie informácie možno nájsť na internetových stránkach Eurobarometra

Eurokrat:

Výraz „eurokrati“ (slovná hračka zo slova „byrokrati“) sa vzťahuje na tisícky občanov EÚ, ktorí pracujú pre európske inštitúcie (Parlament, Rada, Komisia atď.).

Euroland:

Neoficiálny názov pre oblasť oficiálne označovanú ako „euro zóna“. Táto oblasť sa skladá z členských štátov EÚ, ktoré prijali euro za svoju menu. Zatiaľ ide o Belgicko, Cyprus, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Maltu, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko a Taliansko.

EUROPA:

Tento výraz v skutočnosti do eurožargónu nepatrí. Ide o latinský názov pre Európu a je to tiež názov oficiálnej internetovej stránky Európskej únie. Ide o bohatý zdroj informácií o EÚ, ktorý sa pravidelne aktualizuje a je k dispozícii vo všetkých úradných jazykoch EÚ.

Európska integrácia:

Znamená posilňovanie jednoty medzi európskymi krajinami a občanmi. Znamená to, že krajiny EÚ spoločne využívajú zdroje a prijímajú rozhodnutia. Takéto rozhodovanie sa uskutočňuje vďaka spolupráci inštitúcií EÚ (Parlament, Rada, Komisia atď.).

Európsky rok …:

Každý rok alebo dva EÚ uvedie do pozornosti občanov nejakú konkrétnu oblasť, s ktorou je spojené usporadúvanie špeciálnych podujatí. Rok 2011 je Európskym rokom dobrovoľníctva http://europa.eu/volunteering/sk/home2 .

Euroskeptik:

Týmto výrazom sa často označuje osoba, ktorá je proti európskej integrácii alebo je skeptická voči EÚ a jej cieľom.

Eurotarify:

Eurotarifa predstavuje nové obmedzenie cien, ktoré si mobilní operátori môžu účtovať za uskutočnenie alebo prijatie hovoru mimo domovského štátu, ale v rámci EÚ.

EZVO:

Skratka pre Európske združenie voľného obchodu – organizáciu založenú v roku 1960 na podporu voľného obchodu s tovarom medzi jej členskými štátmi. EZVO pôvodne tvorilo sedem štátov: Dánsko, Nórsko, Portugalsko, Rakúsko, Spojené kráľovstvo, Švajčiarsko a Švédsko. Fínsko do EZVO vstúpilo v roku 1961, Island v roku 1970 a Lichtenštajnsko v roku 1991. V roku 1973 Spojené kráľovstvo a Dánsko EZVO opustili a vstúpili do EHS (pozri v predchádzajúcom texte). Po nich nasledovalo Portugalsko v roku 1986 a Fínsko, Rakúsko a Švédsko v roku 1995. Súčasnými členmi EZVO sú Island, Lichtenštajnsko, Nórsko a Švajčiarsko.

Federalizmus:

Vo všeobecnosti tento výraz znamená spôsob vlády, v ktorom niekoľko štátov tvorí jeden celok a zároveň sú nezávislé pri spravovaní svojich vnútorných záležitostí. Ľudia, ktorí sú naklonení tomuto systému, sa často označujú ako „federalisti“.Vo svete existuje niekoľko štátov, napr. Austrália, Kanada, Nemecko, Švajčiarsko a Spojené štáty, ktoré majú federalistický model vlády, v ktorom sa o niektorých záležitostiach (napr. o zahraničnej politike) rozhoduje na federálnej úrovni, zatiaľ čo o ostatných veciach rozhodujú samotné štáty. Tento model sa však v jednotlivých štátoch líši.Európska únia nie je založená ani na jednom z týchto modelov: nie je to federácia, ale osobitá forma spojenia, v ktorej členské štáty zostávajú nezávislými a suverénnymi národmi a zároveň spájajú svoju suverenitu v mnohých oblastiach spoločného záujmu. To im na svetovej scéne dáva kolektívnu silu a vplyv, ktoré by sám žiaden z nich nemal.Časť diskusií o budúcnosti Európy sa týka otázky, či by sa EÚ mala alebo nemala stať viac „federatívnou“.

Finančný výhľad:

Slovo „výhľad“ v tomto prípade znamená „plán“. EÚ si musí svoju činnosť vopred dobre plánovať, aby sa uistila, že má dostatok prostriedkov na to, čo chce uskutočniť. Jej hlavné inštitúcie (Parlament, Rada a Komisia) sa preto musia vopred dohodnúť na prioritách na nasledujúce roky a predložiť plán výdavkov, ktorý sa nazýva „finančná perspektíva“. Tento finančný výhľad určuje maximálnu sumu, ktorú môže EÚ vyčerpať, a účel, na ktorý ju môže čerpať.Vo svete rastúcich nákladov je účelom finančného výhľadu udržať výdavky EÚ pod kontrolou.

Flexiistota:

Označuje model sociálneho štátu s aktívnou politikou trhu práce. Model predstavuje kombináciu jednoduchého prijímania a prepúšťania zamestnancov (flexibilita pre zamestnávateľov) a rozsiahlych výhod a školení pre nezamestnaných (istota pre zamestnancov). Dánsko sa niekedy považuje za krajinu, ktorá má takýto systém.

GR:

Zamestnanci hlavných inštitúcií EÚ (Komisie, Rady, Parlamentu) sú rozdelení do niekoľkých rozličných útvarov, známych ako „generálne riaditeľstvá“ (GR), pričom každé z nich je zodpovedné za konkrétne úlohy a oblasti politiky. Administratívnym vedúcim GR je „generálny riaditeľ“ (aj pre tento pojem sa niekedy používa skratka „GR“).

Harmonizácia:

Tento výraz môže znamenať zosúlaďovanie vnútroštátnych právnych predpisov navzájom, často s cieľom odstrániť vnútorné bariéry, ktoré bránia voľnému pohybu pracovníkov, tovaru, služieb a kapitálu. Inými slovami, harmonizácia znamená zabezpečenie toho, že v každej špecifickej oblasti, za ktorú je EÚ zodpovedná, ukladajú rôzne pravidlá zavedené členskými štátmi EÚ podobné povinnosti občanom všetkých týchto štátov a zároveň ukladajú určité minimálne povinnosti v každej krajine.Harmonizácia môže tiež znamenať koordináciu vnútroštátnych technických noriem, aby sa dalo voľne obchodovať s tovarmi a službami na území celej EÚ. Napriek ľudovým mýtom tento výraz neznamená nezmyselné normovanie všetkého od zakrivenia uhoriek po farbu mrkvy. Veľmi často to znamená, že krajiny EÚ vzájomne uznávajú bezpečnostné pravidlá.

Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou:

O väčšine otázok rozhoduje Rada Európskej únie hlasovaním. Každá z krajín má určitý počet hlasov, približne pomerný k počtu obyvateľov. Jednotlivé štáty majú takýto počet hlasov:

Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Spojené kráľovstvo	29
Španielsko a Poľsko	27
Rumunsko	14
Holandsko	13
Belgicko, Česká republika, Grécko, Maďarsko a Portugalsko	12
Rakúsko a Švédsko	10
Dánsko, Írsko, Litva, Slovensko a Fínsko	7
Cyprus, Estónsko, Lotyšsko, Luxembursko a Slovinsko	4
Malta	3
	345

Kvalifikovaná väčšina sa považuje za dosiahnutú:

ak za návrh hlasuje väčšina členských štátov (v niektorých prípadoch dvojtretinová väčšina);

ak sa za návrh vyslovilo aspoň 255 hlasov – čo predstavuje 73,9 % z celkového počtu.

Členský štát môže okrem toho požiadať o potvrdenie, že hlasy za návrh predstavujú najmenej 62% celkového počtu obyvateľov Únie. Ak sa ukáže, že to neplatí, rozhodnutie sa neprijme. Podrobnosti o hlasovaní kvalifikovanou väčšinou nájdete v glosári

Hlavné mestá kultúry:

Každý rok sa jedno alebo niekoľko európskych miest označí za „európske hlavné mesto kultúry“. Cieľom je propagovať a oslavovať kultúrne výdobytky a krásu týchto miest, ako aj oboznámiť európskych občanov o ich bohatom kultúrnom dedičstve. Zoznam hlavných miest kultúry :

Jednomyseľnosť:

Pri prijímaní rozhodnutí o niektorých otázkach musí Rada Európskej únie dosiahnuť jednomyseľnú dohodu – t.j. súhlasiť musia všetky krajiny. Nesúhlas čo i len jednej krajiny znamená zablokovanie rozhodnutia. Pri počte 27 krajín by to ale veľmi sťažilo chod Únie, a preto sa toto pravidlo jednomyseľnosti uplatňuje len vo veľmi citlivých oblastiach akými sú napríklad azyl, dane a spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. Vo väčšine oblastí sa dnes prijímajú rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou (pozri v predchádzajúcom texte). Podrobnosti o jednomyseľnosti nájdete v glosári

Kandidátska krajina:

Označuje krajinu, ktorá požiadala o vstup do Európskej únie a ktorej žiadosť bola oficiálne prijatá, čím získala postavenie kandidáta na vstup do Európskej únie. V súčasnosti máme päť kandidátskych krajín: Chorvátsko, Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, Island, Čierna Hora a Turecko. Pred vstupom krajiny do EÚ musí táto splniť tzv. kodanské kritériá (pozri v texte).

Kodanské kritériá:

V júni 1993 vedúci predstavitelia EÚ na stretnutí v Kodani stanovili tri kritériá, ktoré musí splniť každá kandidátska krajina (pozri v texte) pred svojím vstupom do Európskej únie. Po prvé, musí mať stabilné inštitúcie, ktoré sú zárukou demokracie, právneho štátu, rešpektovania ľudských práv a práv menšín. Second, it must have a functioning market economy. Po tretie, musí prebrať celé acquis (pozri v predchádzajúcom texte) a podporovať jednotlivé ciele Európskej únie. Okrem toho musí mať verejnú správu schopnú uplatňovať a spravovať právne predpisy EÚ v praxi. EÚ si vyhradzuje právo rozhodnúť o tom, kedy kandidátska krajina splnila tieto kritériá a kedy je EÚ pripravená prijať nového člena.

Kohézia:

Doslova znamená „držať spolu“. „Podpora sociálnej kohézie“ v žargóne znamená, že EÚ sa snaží zabezpečiť, aby mal v spoločnosti každý svoje miesto – napríklad riešením problémov chudoby, nezamestnanosti alebo diskriminácie. Rozpočet Únie zahŕňa aj finančné prostriedky tzv. „Kohézneho fondu“, ktorý sa využíva na financovanie projektov, ktoré EÚ pomáhajú „držať spolu“. Financujú sa z neho napríklad stavby nových ciest a železničných tratí, ktoré pomáhajú znevýhodneným oblastiam zúčastňovať sa v plnom rozsahu na hospodárstve EÚ.

Komitológia:

Známejší je výraz „postup vo výboroch“. Označuje proces, v ktorom sa Komisia pri vykonávaní právnych predpisov EÚ musí radiť s poradnými výbormi pozostávajúcich z expertov z krajín EÚ.Podrobnejšie vysvetlenie pozri v glosári

Kompetencie:

Tento výraz v eurožargóne znamená „právomoci a zodpovednosti“. Často sa používa v politických diskusiách o tom, aké právomoci a zodpovednosti sa majú prideliť inštitúciám EÚ a čo sa má ponechať vnútroštátnym, regionálnym a miestnym orgánom.

Konvent:

Tento pojem má viacero významov vrátane (v kontexte EÚ) skupiny ľudí zastupujúcich inštitúcie EÚ, vnútroštátne vlády a parlamenty, ktoré sa stretnú s cieľom prípravy významného dokumentu. Takýto konvent sa zišiel za účelom prípravy Charty základných práv Európskej únie alebo nových zmlúv Európskej únie.

Lisabonská zmluva:

Je to aktuálne platná zmluva o Európskej únii. Bola podpísaná 13. decembra 2007 v Lisabone, pretože v tom čase predsedalo Rade Európskej únie Portugalsko. Do platnosti vstúpila 1. decembra 2009. V porovnaní s predošlou zmluvou Lisabonská zmluva obsahuje niekoľko zmien konkrétnych článkov. Takže ten, kto by si chcel prečítať Zmluvu o EÚ, by si vlastne mal prečítať „konsolidované zmluvy". To znamená text, v ktorom si môžete prečítať to, čo je práve platné, bez ohľadu na to, aké zmeny boli vykonané oproti predošlým verziám. „Zmluvy“ sú v množnom čísle, pretože Lisabonská zmluva rozdeľuje pravidlá na dve časti: „Zmluvu o Európskej únii“, ktorá stanovuje všeobecné zásady v skrátenej forme a „Zmluvu o fungovaní Európskej únie“, ktorá obsahuje podrobnosti o tom, ako to funguje.

Maastrichtské kritériá:

Ide o päť kritérií, ktoré určujú, či je krajina EÚ pripravená prijať euro. Týkajú sa týchto oblastí:

Cenová stabilita:: Miera inflácie by nemala prekročiť priemernú mieru, ktorá existovala v troch krajinách EÚ s najnižšou mierou inflácie v uplynulom roku, o viac ako 1,5 percentuálneho bodu;
Rozpočtový deficit:: (Pozri ďalej v texte): Všeobecne musí byť nižší ako 3 % hrubého domáceho produktu;
Verejný dlh:: zadlženosť krajiny by nemala presiahnuť 60% HDP, avšak aj krajiny s vyššou úrovňou zadlženia môžu prijať euro, ak sa táto úroveň stabilne znižuje;
Úrokové sadzby:: Dlhodobé úrokové sadzby by nemali byť nad mierou, ktorá existovala v troch krajinách EÚ s najnižšou infláciou v uplynulom roku, viac ako o 2 percentuálne body;
Stabilita výmenného kurzu:: Výmenný kurz národnej meny by mal počas dvoch rokov zostať v rozmedzí určitých vopred stanovených hraníc fluktuácie.

Tieto kritériá boli stanovené Maastrichtskou zmluvou – odtiaľ pochádza ich názov.

Medzivládna konferencia (MVK):

Ide o konferenciu, kde sa schádzajú vlády členských štátov za účelom zmeny a doplnenia zmlúv Európskej únie.

Medzivládny:

Tento výraz znamená doslova „medzi vládami“. Ide o tradičnú metódu medzinárodnej spolupráce, odlišnú od „metódy Spoločenstva" (pozri v texte), ktorá v Európskej únii dominuje. O niektorých otázkach týkajúcich sa EÚ, ako napríklad bezpečnosť a obrana, sa stále rozhoduje výhradne medzinárodnou dohodou (t.j. dohodou medzi vládami členských štátov EÚ).

Metóda Spoločenstva:

Ide o zvyčajný spôsob prijímania rozhodnutí, podľa ktorého Komisia predloží návrh Rade a Parlamentu, tieto ho prerokujú, navrhnú zmeny a doplnenia a nakoniec ho schvália ako právny predpis EÚ. V rámci toho postupu sa často radia s ostatnými orgánmi, napríklad s Európskym hospodárskym a sociálnym výborom a Výborom regiónov.. Okrem toho je to v protiklade s medzivládnou spoluprácou (pozri v texte).

Nadnárodný (Transnational):

Tento výraz sa často používa na opísanie spolupráce medzi spoločnosťami a organizáciami založenými vo viacerých krajinách EÚ. Jedným z cieľov EÚ je podporovať túto cezhraničnú alebo spoluprácu presahujúcu hranice jedného štátu.

Nie na papieri:

Znamená dokument mimo záznam alebo neoficiálny dokument – písomnosť, ktorá neprešla formálnym schvaľovacím postupom (použitie sa neobmedzuje len na EÚ).

Občianska iniciatíva:

Ide o spôsob, ktorým sa môžu bežní občania podieľať na rozhodovaní na európskej úrovni. Je to špecifická procedúra, ktorá umožňuje 1 miliónu občanov z najmenej siedmych členských štátov svojim podpisom navrhnúť nový predpis EÚ. Ak sa tak stane, inštitúcie EÚ musia návrh prerokovať a prijať rozhodnutie. Viac informácií.

Občianska spoločnosť:

Ide o spoločný názov pre všetky druhy organizácií a spoločností, ktoré nie sú súčasťou vládnej moci, ale zastupujú profesie, záujmové skupiny alebo oblasti spoločnosti. Zahŕňa (napríklad) odbory, asociácie zamestnávateľov, environmentálnu lobby a skupiny zastupujúce ženy, farmárov, ľudí s postihnutím atď. Keďže tieto organizácie disponujú množstvom odborných znalostí v jednotlivých oblastiach a zúčastňujú sa implementácie a monitorovania politík Európskej únie, EÚ pravidelne zohľadňuje názory občianskej spoločnosti a chce, aby bola viac zapojená do tvorby európskej politiky.

Občiansky dialóg:

Tento výraz znamená, že Európska komisia konzultuje návrhy svojich politík a právnych predpisov s občianskou spoločnosťou (pozri v texte). Ide o širšie poňatie ako „sociálny dialóg“ (pozri ďalej v texte).

Oblasť voľného obchodu:

Predstavuje skupinu štátov, ktoré v rámci svojho vzájomného obchodu odstránili bariéry –- napríklad dovozné clá a kvóty. Vo svete bolo vybudovaných niekoľko oblastí voľného obchodu: napríklad Mercosur v Južnej Amerike, NAFTA v Severnej Amerike a EZVO v Európe. Európska únia je takisto oblasťou voľného obchodu, ale zároveň predstavuje niečo viac, pretože je postavená na procese ekonomickej a politickej integrácie a spoločnom rozhodovaní v mnohých oblastiach politiky.

Osvedčené postupy:

Jedným zo spôsobov, ako môžu vlády zlepšovať politiku EÚ, je sledovať, čo sa deje v ostatných krajinách EÚ a čo funguje najlepšie. Následne môžu takýto „osvedčený postup“ prijať a prispôsobiť ho vnútroštátnym a miestnym podmienkam.

Otvorená metóda koordinácie:

V mnohých oblastiach politík (ako sú napríklad vzdelávanie a odborná príprava, dôchodky a zdravotná starostlivosť, imigračná a azylová politika) si vlády štátov EÚ radšej stanovujú vlastné vnútroštátne politiky, ako by ich mali mať ustanovené právnymi predpismi na úrovni EÚ. V tomto prípade má však pre vlády zmysel zdieľať navzájom informácie, prijímať osvedčené postupy (pozri v texte) a vzájomne zusúlaďovať vnútroštátne politiky. Tento spôsob výmeny poznatkov sa nazýva „otvorená metóda koordinácie“.

Pevnosť Európa:

Tento výraz často označuje prístup a snahu obrániť Európu pred vonkajšími vplyvmi, najmä kultúrnymi. Termín „pevnosť Európa“ sa často objavuje pri diskusiách o právnej úprave azylu a prisťahovalectva.

Semester:

„Európsky semester" je princíp, podľa ktorého členské štáty EÚ spolu pracujú na hospodárskej politike. Nazýva sa tak preto, lebo ide o procedúru, ktorá trvá približne šesť mesiacov. Vykonáva sa každý rok, vždy v prvom polroku a prvý krát sa použila v roku 2011. Po prvej diskusii o napredovaní hospodárstva každý členský štát EÚ predstaví plány svojho vnútroštátneho rozpočtu a politík hospodárskeho rastu a následne sa rozhodne o usmerneniach.

Posilnená spolupráca:

Ide o dohodu, pri ktorej skupina krajín EÚ (musí ich byť najmenej osem) môže spolupracovať v určitej oblasti, aj keď ostatné členské krajiny EÚ nie sú schopné alebo nemajú záujem sa v tomto štádiu zapojiť. Nespolupracujúce krajiny majú, samozrejme, možnosť pridať sa kedykoľvek v neskorších štádiách, ak o to majú záujem.

Príslušný orgán:

Tento výraz zvyčajne znamená štátny orgán alebo iný subjekt, ktorý je zodpovedný za riešenie konkrétnej záležitosti. Orgán je „príslušný“ v tom zmysle, že má zverenú právomoc a zodpovednosť.

Rada:

Existujú tri rôzne európske orgány, ktoré majú vo svojom názve slovo „rada“:

Európska rada: Ide o stretnutie hláv štátov a vlád (t. j. prezidentov a/alebo predsedov vlád) všetkých krajín EÚ a predsedu Európskej komisie. Európska rada sa v zásade stretáva štyri razy do roka, aby dohodla celkovú politiku EÚ a aby zhodnotila dosiahnutý pokrok. Je najvyšším rozhodovacím orgánom v Európskej únii, preto sa jej zasadnutia označujú ako „samit“ (vrcholné stretnutie).
Rada Európskej únie: V minulosti sa nazývala Radou ministrov. Túto inštitúciu tvoria ministri vlád všetkých štátov EÚ. Rada sa stretáva pravidelne, aby prijala podrobné rozhodnutia a schválila právne predpisy EÚ.
Rada Európy: Nejde o inštitúciu EÚ. Rada Európy je medzinárodnou organizáciou so sídlom v Štrasburgu, ktorej cieľom (okrem iných) je ochrana ľudských práv, podpora európskej kultúrnej rozmanitosti a boj proti sociálnym problémom, napríklad xenofóbii a netolerancii. Rada Európy bola založená v roku 1949 a jedným z jej prvých úspechov bolo vypracovanie Európskeho dohovoru o ľudských právach. S cieľom umožniť občanom uplatňovanie ich práv na základe tohto dohovoru bol zriadený Európsky súd pre ľudské práva.

Spoločná poľnohospodárska politika (SPP):

Spoločná poľnohospodárska politika (SPP alebo CAP - Common Agricultural Policy) bola prvýkrát zavedená v roku 1960 s cieľom zabezpečiť, aby mala Európa dostatočné zásoby potravín za prijateľné ceny. Poľnohospodárstvo naďalej odtáva jednou z najrozsiahlejších oblastí, ktorými sa Európska únia zaoberá.

Rozpočtový deficit:

Technický výraz, ktorý znamená rozdiel medzi vládnymi príjmami a výdavkami v neprospech príjmov.

Rozširovanie:

V roku 1950 začínala EÚ so šiestimi členmi. Dnes ich má 27. Nárast členov EÚ sa nazýva „rozšírenie“ a došlo k nemu niekoľkokrát.

1950 Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Taliansko

1973 Dánsko, Írsko, Spojené kráľovstvo

1981 Grécko

1986 Portugalsko, Španielsko

1995 Fínsko, Rakúsko, Švédsko

2004 Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko, Slovinsko

2007 Bulharsko a Rumunsko.

Samit:

Zasadnutia Európskej rady (pozri v predchádzajúcom texte) sa niekedy označujú ako samit (vrcholné zasadnutie) EÚ, pretože sa na nich stretávajú hlavy štátov alebo vlád EÚ. Niektoré krajiny sú na nich zastúpené svojimi predsedami vlád, iné svojimi prezidentmi, alebo oboma predstaviteľmi. Závisí to od ich ústavy.

Schengenský priestor (= schengenská oblasť, schengenské štáty):

V roku 1985 sa päť krajín EÚ (Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Luxembursko a Holandsko) dohodlo na zrušení kontrol cestujúcich medzi týmito krajinami. Takto vzniklo územie bez vnútorných hraníc, ktoré je známe ako schengenský priestor. (Schengen je mesto v Luxembursku, kde sa dohoda podpísala).Schengenské krajiny zaviedli systém jednotnej vízovej politiky pre celú oblasť a dohodli sa na zavedení účinných kontrol na vonkajších hraniciach. Kontroly na vnútorných hraniciach sa môžu uskutočňovať vo vymedzených časových obdobiach v nutných prípadoch, keď si to vyžaduje verejný poriadok alebo národná bezpečnosť.Postupne sa schengenský priestor rozšíril takmer na všetky krajiny EÚ vrátane Islandu, Nórska a Švajčiarska a dohoda sa napokon stala súčasťou zmlúv o EÚ. Írsko a Veľká Británia sa však nezúčastňujú na časti dohody, ktorá sa týka hraničných kontrol a víz a Bulharsko, Cyprus a Rumunsko nie sú schengenské krajiny. Viac k tejto téme

Sociálni partneri:

Toto je výraz pre dve strany výrobného odvetvia – t.j. pre zamestnávateľov a zamestnancov. Na úrovni EÚ sú zastúpení troma hlavnými organizáciami:

Európska odborová konfederácia (EOK, European Trade Union Confederation, ETUC) zastupuje pracujúcich;

Únia európskych priemyselných a zamestnávateľských zväzov (UNICE) zastupuje zamestnávateľov súkromného sektora;

Európske centrum podnikov s verejnou účasťou (CEEP) zastupuje zamestnávateľov verejného sektora.

Európska komisia s nimi konzultuje svoje návrhy právnych predpisov v sociálnej oblasti a oblasti zamestnanosti.Ďalšie podrobnosti nájdete v glosári

Sociálny dialóg:

Znamená diskusiu, rokovania a spoločné opatrenia medzi sociálnymi partnermi v Európe (pozri v texte) a diskusiu medzi týmito sociálnymi partnermi a inštitúciami EÚ. Ďalšie podrobnosti nájdete v glosári

Spoločenstvo/spoločenstvá:

V päťdesiatych rokoch sa šesť európskych štátov rozhodlo spojiť svoje ekonomické zdroje a vytvoriť systém spoločného rozhodovania v hospodárskych otázkach. Za týmto účelom boli vytvorené tri organizácie:

Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO),
Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom),
Európske hospodárske spoločenstvo (EHS).

Tieto tri spoločenstvá známe ako „Európske spoločenstvá“ vytvorili základ dnešnej Európskej únie. EHS sa čoskoro stalo najvýznamnejším z troch spoločenstiev a bolo premenované jednoducho na „Európske spoločenstvo“ (ES). Lisabonskou zmluvou z roku 2009 sa slovo „spoločenstvo“ vypustilo a plne ho nahradilo spojenie „Európska únia“. Napriek tomu stále existuje mnoho textov, v ktorých sa slovo „spoločenstvo“ používa a znamená viac-menej to isté ako „EÚ“.

Spoločný trh:

Nosnou myšlienkou pri zakladaní EHS (pozri v predchádzajúcom texte) v roku 1957 bolo zriadenie „spoločného trhu“. Inými slovami, ľudia, tovary a služby by mali mať možnosť voľne sa pohybovať medzi členskými štátmi, akoby boli všetky jednou krajinou, bez akýchkoľvek kontrol na hraniciach a bez platenia cla. Dosiahnutie tohto cieľa si však vyžiadalo určitý čas: colné poplatky medzi krajinami EHS sa úplne zrušili až od 1. júla 1968. Aj odstránenie ďalších bariér obchodu trvalo dlho a „jednotný trh“ (ako ho dnes poznáme) začal fungovať až od roku 1993.

Subsidiarita:

„Princíp subsidiarity“ znamená, že sa rozhodnutia EÚ musia robiť čo najbližšie na úrovni občana. Inými slovami, Únia nezačne prijímať opatrenia (okrem oblastí, za ktoré je sama zodpovedá), pokiaľ opatrenie na úrovni EÚ nie je efektívnejšie ako opatrenie prijaté na národnej, regionálnej alebo miestnej úrovni.

Supranacionálny (nadnárodný):

Doslova znamená „nad úrovňou národných vlád“ – na rozdiel od „medzinárodného“ (pozri v predchádzajúcom texte), ktorý znamená „medzi vládami“. Množstvo rozhodnutí EÚ sa prijíma na supranacionálnej úrovni v tom zmysle, že zahŕňajú inštitúcie EÚ, na ktoré krajiny EÚ preniesli časť rozhodovacích právomocí. Nemýliť si s výrazom „nadnárodný (transnational)“ (pozri v predchádzajúcom texte).

Susedská politika:

Európska susedská politika (ESP)

vznikla v kontexte rozšírenia v roku 2004 so zámerom zamedziť vzniku nových deliacich čiar medzi rozšírenou EÚ a susediacimi krajinami a namiesto toho posilniť stabilitu, bezpečnosť a blaho všetkých ľudí. Politika je založená na spoločných hodnotách: demokracia, ľudské práva, právny štát, dobrá správa vecí verejných, trhové hospodárstvo a trvalo udržateľný rozvoj. Úroveň očakávaní vo vzájomných vzťahoch priamo úmerne závisí od miery, v akej sú uvedené hodnoty zdieľané. Kľúčovým prvkom ESP je dvojstranný akčný plán, ktorý si navzájom dohodnú EÚ a každá partnerská krajina. Stanovujú sa v ňom priority pre krátkodobé až strednodobé politické a ekonomické reformy.

Štrasburg:

Štrasburg je francúzske mesto ležiace blízko hraníc s Nemeckom. Plenárne zasadnutia Európskeho parlamentu sa tu konajú vždy jeden týždeň v mesiaci. Sídli tu aj Európsky súdny dvor pre ľudské práva a Rada Európy, ktoré však nie sú inštitúciami EÚ. Niekedy sa výraz „Štrasburg“ používa v médiách na označenie jedného, či druhého orgánu.

Štyri slobody:

Jeden z najväčších výdobytkov EÚ bolo vybudovanie priestoru bez hraníc, kde sa môžu voľne pohybovať (1) osoby, (2) tovar, (3) služby a (4) kapitál. Táto štvoritá sloboda pohybu sa niekedy označuje aj ako „štyri slobody“.

Transparentnosť:

Pod výrazom transparentnosť sa často rozumie otvorenosť v spôsobe fungovania inštitúcií EÚ. Inštitúcie EÚ sú povinné byť viac otvorené. Inštitúcie podnikajú kroky smerom k zlepšeniu prístupu verejnosti k informáciám a prijímajú jasnejšie a čitateľnejšie dokumenty. Toto zahŕňa aj návrhy právnych predpisov a v konečnom dôsledku aj jednotnú, zjednodušenú a kratšiu reformnú zmluvu.

Tretia krajina:

Tento výraz znamená krajinu, ktorá nepatrí do EÚ. Význam je jasnejší, ak hovoríme o vzťahoch medzi dvoma členskými štátmi EÚ a inou krajinou – doslova treťou krajinou, ktorá je mimo Európskej únie.

Úradné jazyky:

Od 1. januára 2007 existuje v Európskej únii 23 úradných jazykov: anglický, bulharský, český, dánsky, estónsky, fínsky, francúzsky, grécky, holandský, írsky, litovský, lotyšský, maďarský, maltský, nemecký, poľský, portugalský, rumunský, slovenský, slovinský, španielsky, švédsky a taliansky.Právne predpisy EÚ sa uverejňujú vo všetkých úradných jazykoch a vy ako občania môžete ktorýkoľvek z týchto jazykov použiť pri komunikácii s inštitúciami EÚ. Samozrejme, v Európe existuje mnoho ďalších jazykov a táto ich národná a regionálna rôznorodosť je niečo, čo si Európania chránia. Je to súčasť ich kultúrneho dedičstva. Európska komisia organizuje programy na podporu jazykového vzdelávania a jazykovej rôznorodosti.

Ústava EÚ:

V súčasnosti je EÚ založená na štyroch základných zmluvách, ktoré stanovujú pravidlá pre jej fungovanie. Tieto zmluvy sú rozsiahle a zložité a predstavitelia EÚ majú v úmysle ich nahradiť jediným, kratším, jednoduchším dokumentom. Text „Ústavnej zmluvy“ bol schválený a podpísaný v roku 2004, avšak nevstúpil do platnosti. Občania vo Francúzsku a Holandsku zamietli tento text v referendách v roku 2005. V júni 2007 sa politickí predstavitelia EÚ rozhodli zvolať novú medzivládnu konferenciu (pozri v predchádzajúcom texte), aby ústavu nahradili reformnou zmluvou.

Zainteresovaný subjekt:

Akákoľvek osoba alebo organizácia zúčastnená alebo ovplyvnená legislatívou a rozhodovaním v EÚ je v rámci tohto procesu zúčastnenou osobou. Európska komisia si ukladá za povinnosť radiť sa pred návrhom nového právneho predpisu alebo novou politickou iniciatívou s čo najširším okruhom zúčastnených osôb.

Zakladatelia (Founding fathers):

V období po druhej svetovej vojne ľudia ako Robert Schuman a Jean Monnet snívali o zjednotení európskych občanov v trvalom mieri a priateľstve. V nasledujúcich 50 rokoch, počas ktorých sa budovala EÚ, sa ich sen stal skutočnosťou. To je tiež dôvod, prečo sa označujú ako „ zakladatelia“ Európskej únie.

Žiadateľská krajina:

Znamená krajinu, ktorá požiadala o vstup do Európskej únie. V prípade oficiálneho prijatia žiadosti sa stáva kandidátskou krajinou (pozri v predchádzajúcom texte).