I. Cestovanie, život a práca v Európe

Prvé právo európskeho občana je právo cestovať, pracovať a žiť kdekoľvek v Únii. Maastrichtská zmluva zakotvila toto právo v kapitole o občianstve.

EÚ vydala smernicu, ktorou sa zaviedol systém vzájomného uznania kvalifikácie vyššieho vzdelania. Táto smernica sa vzťahuje na všetky univerzitné programy, ktoré trvajú tri roky alebo viac a je založená na princípe vzájomnej dôvery v kvalitu systémov národného vzdelávania.

Akákoľvek osoba s občianstvom niektorej krajiny Únie môže pracovať v zdravotníctve, školstve alebo v iných verejných službách kdekoľvek v Únii s výnimkou činností, ktoré sú výsadou štátnych orgánov (polícia, ozbrojené sily, zahraničné veci a pod.). Čo môže byť prirodzenejšie ako najať britského učiteľa na učenie angličtiny v Ríme alebo podporiť mladého belgického absolventa, aby urobil skúšky na štátneho úradníka vo Francúzsku?

Od roku 2004 môžu európski občania, ktorí cestujú po Únii, získať európsku zdravotnú poisťovaciu kartu od úradov vo svojej krajine, ktorou môžu hradiť náklady na krytie zdravotného ošetrenia, keď ochorejú v inej krajine.

II. Ako môžu občania uplatňovať svoje práva

Európski občania však nie sú len spotrebitelia alebo účastníci ekonomického či spoločenského života. Sú to občania EÚ, čo znamená, že majú aj špecifické politické práva. Vďaka Maastrichtskej zmluve má každý občan Únie, bez ohľadu na štátnu príslušnosť, právo voliť a kandidovať v  miestnych voľbách v krajine svojho bydliska a takým istým spôsobom sa v tejto krajine zúčastniť na voľbách do Európskeho parlamentu .

Toto približuje Úniu k svojim občanom. Občianstvo Únie je obsiahnuté v zmluve, ktorá hovorí, že „Občanom Únie je každá osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu. Občianstvo Únie nenahradzuje, ale dopĺňa štátnu príslušnosť jednotlivca“.

III. Základné práva

V roku 1999 nadobudla platnosť Amsterdamská zmluva, ktorá posilnila koncept základných práv. Zmluva ustanovuje postup, pri ktorom môžu byť dočasne pozastavené členské práva tomu štátu EÚ, ktorý porušuje základné práva svojich občanov. Rozširuje aj zásadu nediskriminácie, podľa ktorej už nie je možno diskriminovať iba na základe národnej príslušnosti, ale ani na základe rodovej príslušnosti, rasy, náboženstva, veku a sexuálnej orientácie.

Amsterdamská zmluva prehlbuje politiku EÚ o transparentnosti, umožňujúc lepší prístup občanov k oficiálnym dokumentom európskych inštitúcií.

Angažovanosť Európskej únie v oblasti ľudských práv sa potvrdzuje v Zmluve z Nice z decembra 2000, keď bola slávnostne vyhlásená Charta základných ľudských práv Európskej únie . Túto chartu navrhol Konvent, ktorý pozostával z členov národných parlamentov a Európskeho parlamentu, z predstaviteľov národných vlád a člena Komisie. V šiestich kapitolách – Dôstojnosť, Slobody, Rovnosť, Solidarita, Občianske práva a Spravodlivosť – sa v 54 článkoch ustanovujú základné práva Európskej únie, ako aj občianske, politické, ekonomické a sociálne práva občana EÚ.

Úvodné články sú o ľudskej dôstojnosti, práve na život, integrite osobnosti, slobode prejavu a o svedomí. Kapitola o solidarite spája sociálne a ekonomické práva novým, inovatívnym spôsobom, ustanovuje napr.:

• právo na štrajk;
• právo pracovníkov na informácie a zaangažovanosť;
• právo na zosúladenie rodinného a profesijného života;
• právo na zdravotnú opateru, sociálne zabezpečenie a sociálnu pomoc v celej Európskej únii.

Charta presadzuje rovnosť medzi mužmi a ženami a zavádza základné práva ako ochranu údajov, zákaz eugenických postupov a reproduktívneho klonovania ľudských jedincov, právo na ochranu životného prostredia, práva detí a starších ľudí a právo na riadne vybavenie v administratívnych záležitostiach.

IV. Európa znamená kultúru a vzdelanie

Pocit spolupatričnosti a spoločný osud nemožno umelo vyrobiť. Môže prameniť jedine zo spoločného kultúrneho povedomia, preto sa dnes Európa musí upriamiť nielen na ekonomické aspekty, ale aj na vzdelávanie, občianstvo a kultúru.

Prvými krokmi EÚ v tomto smere sú vzdelávacie programy a programy doplnkového vzdelávania. Podporujú sa nimi výmenné programy, takže študenti môžu cestovať do zahraničia, zúčastňovať sa spoločných školských aktivít v iných krajinách a učiť sa nové jazyky a pod. Na národnej a miestnej úrovni sa rozhoduje, ako sa školy a vzdelávanie v krajine zorganizuje a aké budú učebné osnovy.

Programy celoživotného vzdelávania EÚ: odhadované údaje na programové obdobie 2007 – 2013.

V oblasti kultúry programy Únie nazvané „Kultúra“ a „Médiá“podporujú spoluprácu medzi tvorcami programov, navrhovateľmi, vysielateľmi a umelcami z rôznych krajín. Toto napomáha vyrábať viac európskych televíznych programov a filmov, kompenzuje nerovnováhu medzi európskymi a americkými dielami.

V. Ombudsman a  petičné právo

V snahe priblížiť EÚ bližšie k občanom vytvorila Zmluva o Európskej únii úrad ombudsmana. Ombudsmana volí Európsky parlament a jeho funkčné obdobie trvá rovnako ako funkčné obdobie Parlamentu. Jeho úlohou je vyšetrovať sťažnosti na inštitúcie a orgány EÚ. Sťažnosti môžu podať občania EÚ alebo osoba či organizácia s pobytom alebo sídlom v členskej krajine EÚ. Ombudsman sa snaží o zmierlivé vyriešenie sporu medzi žalobcom a dotyčnou inštitúciou alebo orgánom.

Ďalšie dôležité prepojenie medzi občanmi a inštitúciami EÚ spočíva v dobre fungujúcom spôsobe prijímania petícií Európskym parlamentom od ktorejkoľvek osoby sídliacej v členskom štáte EÚ.

VI. Angažovanie občanov

Myšlienka „Európy občanov“ je veľmi nová. Existuje zopár záležitostí symbolizujúcich spoločnú Európu: napr. európsky pas (používa sa od roku 1985), európska hymna (Beethovenova Óda na radosť) a európska vlajka (kruh s 12 zlatými hviezdami na modrom pozadí). Model európskych vodičských preukazov EÚ zaviedli od roku 1996 všetky členské štáty. EÚ prijala motto „Zjednotení v rozmanitosti“ a 9. máj sa stal Dňom Európy.

Od roku 1979 sú poslanci do Európskeho parlamentu volení v priamych všeobecných voľbách. Toto dodáva procesu európskej unifikácie väčšiu demokratickú legitímnosť, pretože ide o priame napojenie na vôľu ľudu. Európa potrebuje ešte viac demokracie tým, že Parlament bude hrať dôležitejšiu úlohu, a tým, že vzniknú skutočne európske politické strany a bežní občania získajú silnejší hlas pri tvorbe politiky EÚ prostredníctvom mimovládnych organizácií alebo iných dobrovoľných združení.

Zavedenie eurobankoviek v januári 2002 predstavuje významný psychologický moment. Viac ako dve tretiny Európanov spravuje svoje bankové účty a úspory v eurách. Nakupovanie tovarov a služieb v mene euro znamená, že spotrebitelia majú možnosť porovnávať ceny v jednotlivých krajinách. Vďaka Schengenskému dohovoru sú na väčšine hraničných priechodov medzi krajinami EÚ zrušené colné kontroly (postupne by ho mali podpísať všetky krajiny Únie), čo dodáva pocit náležitosti k jednej a jednotnej geografickej oblasti.

„Nespájame štáty, zjednocujeme ľudí,“ povedal Jean Monnet ešte v roku 1952. Zvyšovanie informovanosti o Európskej únii a zapájanie občanov do jej aktivít je stále veľkou výzvou, ktorej v súčasnosti čelia európske inštitúcie.