I. História peňažnej spolupráce

(a) Európsky menový systém (EMS)

V roku 1971 sa Spojené štáty americké rozhodli zrušiť fixné spojenie medzi dolárom a oficiálnou cenou zlata, ktoré zabezpečovalo globálnu peňažnú stabilitu po druhej svetovej vojne. Týmto sa ukončil systém fixných výmenných sadzieb. Európska únia sa s cieľom vytvoriť vlastnú peňažnú úniu rozhodla zabrániť fluktuácii vo výmenných kurzoch medzi európskymi krajinami o viac ako 2,25% prostredníctvom spoločnej intervencie na devízových trhoch.

Toto viedlo k vytvoreniu Európskeho menového systému (EMS) , ktorý začal fungovať v marci 1979. Mal tri hlavné charakteristiky:

• referenčnú menu nazývanú ecu: toto bol „kôš“ vytvorený z mien všetkých členských štátov;
• výmenný mechanizmus: každá mena mala výmenný kurz prepojený s ecu, bilaterálne výmenné kurzy sa mohli pohybovať v rozpätí 2,25%;
• úverový mechanizmus: každá krajina previedla 20% svojej meny a rezerv zlata do spoločného fondu.

Trhovníci v Ľubľane vymenili toliar za európske euro 1. januára 2007.

(b) Z EMS naHMÚ

EMS mal búrlivú históriu. Po zjednotení Nemecka a opätovných menových tlakoch v Európe ju opustili v roku 1992 talianska menová jednotka líra a britská libra EMS. V auguste 1993 sa krajiny EMS rozhodli dočasne rozšíriť rozpätie pohyblivosti kurzov na 15%. Medzitým sa vlády Únie rozhodli zabrániť rozsiahlej menovej fluktuácii mien Únie a eliminovať konkurenčnú devalváciu rozbehnutím peňažnej únie a zavedením jednotnej meny.

Na zasadnutí Európskej rady v Madride v júni 1989 lídri Únie prijali trojstupňový plán hospodárskej a menovej únie. Tento plán sa neskôr stal súčasťou Maastrichtskej zmluvy o Európskej únii, ktorú prijala v decembri 1991 Európska rada.

Druhá etapa sa začala 1. januára 1994. Zabezpečovala:

• založenie Európskeho menového inštitútu (EMI) vo Frankfurte, EMI bol vytvorený z guvernérov centrálnych bánk krajín EÚ.
• nezávislosť národných centrálnych bánk;
• pravidlá na obmedzenie deficitov národných rozpočtov.

Tretia etapa nastala zrodením eura. Dňa1. januára 1999 prijalo 11 krajín euro, menu, ktorá sa stala spoločnou menou Belgicka, Fínska, Francúzska, Holandska, Írska, Luxemburska, Nemecka, Portugalska, Rakúska, Španielska a Talianska. (Grécko sa k nim pridalo 1. januára 2001). Od tohto momentu prevzala Európska centrálna banka rolu EMI a stala sa zodpovednou za peňažnú politiku, ktorá je definovaná a realizovaná v mene euro.

Eurobankovky a euromince boli v týchto 12 krajinách eurozóny vydané 1. januára 2002. Národné meny sa stiahli z obehu o dva mesiace neskôr. Odvtedy je iba euro zákonnou menou pre všetky hotovostné a bankové transakcie v krajinách eurozóny, ktoré predstavujú viac ako dve tretiny populácie Únie.

(b) Konvergenčné kritériá

Každá krajina EÚ musí spĺňať päť konvergenčných kritérií, aby sa dostala do tretej etapy. Sú to:

• cenová stabilita: miera inflácie nesmie prekročiť priemernú mieru inflácie troch členských štátov s najnižšou infláciou o viac ako 1,5%;
• úrokové miery: dlhodobá úroveň úrokovej miery nesmie prekročiť o viac ako 2% priemernú úrokovú mieru troch členských štátov s najnižšou úrokovou mierou;
• deficity: deficit národného rozpočtu musí byť menej ako 3% HDP;
• štátny dlh: nesmie prekročiť 60% HDP;
• stabilita výmenného kurzu: výmenný kurz musí ostať v rámci povoleného fluktuačného rozpätia predchádzajúcich dvoch rokov.

Euro: spoločná mena pre viac ako 310 miliónov ľudí v EÚ.

(c) Pakt stability a rastu

V júni 1997 prijala Európska rada Pakt stability a rastu . Bol to trvalý záväzok dodržiavať rozpočtovú stabilitu a umožnil uvaliť penále akejkoľvek krajine v eurozóne, ktorej rozpočtový deficit prevýšil 3%. Neskôr sa pakt posúdil ako príliš prísny a v marci 2005 sa reformoval.

(d) Euroskupina

Euroskupina je neformálny orgán stretnutí ministrov financií krajín eurozóny. Cieľom týchto stretnutí je zabezpečiť lepšiu koordináciu ekonomickej politiky, monitorovať rozpočtovú a finančnú politiku krajín eurozóny a zastupovať euro na medzinárodných peňažných fórach.

(e) Nové členské štáty aHMÚ

Nové členské štáty EÚ postupne prijmú euro, keď budú schopné vyhovieť týmto kritériám. Slovinsko bolo prvou z krajín od rozšírenia Únie v roku 2004, ktoré splnilo kritériá a do eurozóny vstúpilo 1. januára 2007. O rok neskôr prijali euro Cyprus a Malta.