I. Rozhodovací trojuholník

Európska únia je viac než len konfederácia krajín, no nie je to federálny štát. Je to v podstate nový typ štruktúry, ktorý nezapadá do žiadnej tradičnej právnej kategórie. Jej politický systém je z historického hľadiska unikátny a za posledných 50 rokov sa neustále vyvíja.

Európsky parlament: jeho hlas je váš hlas.

Základné zmluvy (známe ako „primárna“ legislatíva), sú základom rozsiahlejšej „sekundárnej“ legislatívy, ktorá má priamy dosah na každodenný život občanov Únie. Sekundárna legislatíva pozostáva najmä z nariadení, smerníc a odporúčaní prijímaných inštitúciami EÚ.

Tieto zákony a vo všeobecnosti aj politika Európskej únie je výsledkom rozhodnutí, ktoré prijal inštitucionálny trojuholník pozostávajúci z Rady (zastupuje národné vlády), Európskeho parlamentu (zastupuje občanov) a z Európskej komisie (orgán nezávislý od jednotlivých vlád, ktorý reprezentuje spoločné európske záujmy).

(a) Rada Európskej únie a Európska rada

Rada Európskej únie (známa aj ako Rada ministrov) je hlavnou rozhodovacou inštitúciou EÚ. V jej predsedníctve sa striedajú členské štáty EÚ, a to vždy po šiestich mesiacoch. Na každom zasadnutí Rady sa zúčastňuje jeden minister za každý členský štát. O rezortnej príslušnosti ministrov sa rozhoduje podľa témy rokovania: môže to byť zahraničná politika, poľnohospodárstvo, priemysel, doprava, životné prostredie a pod.

Rada má zákonodarnú moc, o ktorú sa delí s Európskym parlamentom prostredníctvom „spolurozhodovacieho postupu “ . Okrem toho sa Rada aj Parlament delia o zodpovednosť za prijatie rozpočtu Únie. Rada tiež uzatvára medzinárodné dohody, ktoré prerokovala Komisia.

Podľa základných zmlúv sa rozhodnutia v Rade prijímajú jednoduchou väčšinou, „kvalifikovanou väčšinou“ alebo jednomyseľne, v závislosti od veci, ktorá sa prerokúva.

Dôležité záležitosti ako napríklad úpravu základných zmlúv, zavedenie novej politiky alebo pristúpenie nového štátu do Únie musí Rada schváliť jednomyseľne.

Vo väčšine ostatných prípadov sa vyžaduje odhlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Inými slovami, rozhodnutie sa môže prijať iba vtedy, ak sa zaň vysloví aspoň minimálny počet predpísaných hlasov. Počet hlasov, ktorými disponuje každá krajina Únie, závisí od počtu jej obyvateľov.

Európska rada zasadá principiálne štyrikrát ročne. Predsedá jej prezident alebo premiér krajiny, ktorá v tom čase predsedá Rade Európskej únie. Predseda Komisie sa pokladá za plnoprávneho člena zasadnutia.

Maastrichtskou zmluvou pripadla Európskej rade oficiálna úloha iniciovať hlavné smery politiky Únie a rozhodovať v sporných otázkach, v ktorých sa v Rade Európskej únie nepodarilo dosiahnuť dohodu.

Európska rada sa zaoberá aj aktuálnymi medzinárodnými problémami prostredníctvom spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP), ktorá si kladie za cieľ, aby EÚ vystupovala v diplomatickom styku ako jeden celok.

(b) Európsky parlament

Európsky parlament je volený orgán, ktorý zastupuje občanov Európskej únie. Vykonáva politický dohľad na aktivitami EÚ a zúčastňuje sa na legislatívnom procese. Od roku 1979 sú členovia Európskeho parlamentu priamo volení vo všeobecných voľbách každých päť rokov.

Plenárne schôdze Parlamentu sa zvyčajne konajú v Štrasburgu, ďalšie zasadnutia sa konajú v Bruseli. Na príprave plenárnych schôdzí sa podieľa 20 parlamentných výborov, ako aj politické skupiny, ktoré sa väčšinou stretávajú v Bruseli. Generálny sekretariát sídli v Luxemburgu a v Bruseli.

Parlament sa podieľa na legislatívnej práci EÚ na troch úrovniach:

• V rámci „kooperačného postupu“ , ktorý zaviedol Jednotný európsky akt z roku 1987, sa Európsky parlament môže vysloviť k návrhom smerníc a nariadení vypracovaných Európskou komisiou a tá ich na požiadanie zmení a doplní, pričom berie do úvahy stanovisko Parlamentu.
• Od roku 1987 sa zaviedol „postup udelenia súhlasu“ , podľa ktorého musí Parlament odsúhlasiť medzinárodné dohody dojednávané Komisiou ako aj akékoľvek ďalšie rozšírenie Európskej únie.
• „Spolurozhodovacím postupom“ , ktorý sa zaviedol Maastrichtskou zmluvou podpísanou v roku 1992, sa v dôležitých legislatívnych oblastiach, vrátane voľného pohybu pracovníkov, vnútorného trhu, vzdelávania, výskumu, životného prostredia, transeurópskych sietí, zdravia, kultúry, ochrany spotrebiteľa a pod. poskytuje Parlamentu rovnako silná pozícia ako Rade. Parlament môže na základe tejto právomoci zamietnuť navrhované zákony z uvedených oblastí, ak absolútna väčšina poslancov hlasuje proti „spoločnému stanovisku“ Rady. V Zmluve však existuje ustanovenie umožňujúce proces zmieru.

Parlament a Rada sa rovnako delia aj o zodpovednosť za rozpočet EÚ. Európsky Parlament môže navrhovaný rozpočet zamietnuť a už to aj viackrát urobil. Ak sa to stane, celá rozpočtová procedúra sa musí zopakovať. Európska komisia navrhne rozpočet a Rada s Európskym parlamentom ho prerokuje. Parlament naplno využíva svoje rozpočtové právomoci na ovplyvnenie politiky EÚ.

V neposlednom rade je Parlament orgánom demokratickej kontroly Únie. Má právomoc rozpustiť Komisiu tým, že prijme návrh na vyslovenie nedôvery. Musí sa za to vysloviť dvojtretinová väčšina. Kontroluje každodenné plnenie politiky EÚ tým, že kladie ústne a písomné otázky Komisii a Rade. Predseda Európskej rady informuje Parlament o rozhodnutiach, ktoré prijala Rada.

(c) Európska komisia

Komisia je treťou súčasťou inštitucionálneho trojuholníka, ktorý riadi Európsku úniu. Jej členovia sú vymenovaní na päťročné obdobie na základe dohody medzi členskými štátmi, ktorú musí schváliť Parlament. Komisia sa zodpovedá Parlamentu a celá Komisia musí odstúpiť, ak Parlament odsúhlasí návrh na vyslovenie nedôvery Komisii.

Od roku 2004 má Komisia jedného komisára z každého členského štátu.

Komisia sa teší veľkej nezávislosti pri uplatňovaní svojich právomocí. Jej úlohou  je obhajovať spoločné záujmy, to znamená, že nesmie prijímať pokyny od nijakého členského štátu. Ako ochrankyňa zmlúv musí zabezpečiť, aby sa v členských štátoch uplatňovali nariadenia a smernice, ktoré prijala Rada a Parlament. Ak niektorá strana právo Spoločenstva neuplatňuje, Komisia môže začať konanie proti nej na Súdnom dvore a prinútiť ju tak, aby sa riadila právnymi predpismi EÚ.

Komisia je výkonným orgánom EÚ, ktorý uskutočňuje rozhodnutia prijaté v Rade, napríklad v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky. Má široké kompetencie pri uplatňovaní spoločnej politiky Únie, napríklad v oblasti výskumu a technológie, rozvojovej pomoci, regionálnej politiky a pod. Má dohľad aj nad rozpočtom týchto oblastí politiky.

Komisii pomáha administratíva, ktorá pozostáva z 36 generálnych riaditeľstiev (GR) a útvarov, ktoré sídlia najmä v Bruseli a Luxemburgu.

II. Ďalšie inštitúcie a orgány

(a) Súdny dvor

Súdny dvor Európskych spoločenstiev so sídlom v Luxemburgu tvoria sudcovia, z ktorých každý zastupuje jednu členskú krajinu EÚ, a osem generálnych advokátov, ktorí týmto sudcom pomáhajú. Sú vymenovaní prostredníctvom spoločnej dohody vlád členských štátov na obdobie šiestich rokov, ktoré je možné predĺžiť. Sú absolútne nezávislí. Úlohou Súdneho dvora je zaručiť dodržiavanie európskeho práva ako aj správnu interpretáciu a uplatňovanie zmlúv.

Súdny dvor zabezpečuje dodržiavanie práva EÚ – napríklad
zabezpečil spravodlivé zaobchádzanie s matkami, ktoré sa
vracajú do zamestnania.

(b) Dvor audítorov

Dvor audítorov v Luxemburgu vznikol v roku 1975. Má jedného člena z každej krajiny Európskej únie a tí sú vymenovaní na šesťročné obdobie na základe spoločnej dohody členských štátov po konzultácii s Európskym parlamentom. Dvor audítorov kontroluje zákonnosť a pravidelnosť príjmov a výdavkov Spoločenstva, ako aj efektívne riadenie rozpočtu EÚ.

(c) Európsky hospodársky a sociálny výbor

Európsky hospodársky a sociálny výbor (EHSV) pomáha Rade a Komisii pri prijímaní rozhodnutí v politických oblastiach. Jeho členovia zastupujú rôzne záujmové skupiny hospodárskeho a sociálneho života, ktoré dohromady tvoria „organizovanú občiansku spoločnosť“ a sú vymenúvaní Radou na obdobie štyroch rokov.

(d) Výbor regiónov

Výbor regiónov ustanovila Zmluva o Európskej únii a tvoria ho predstavitelia oblastných a miestnych orgánov, ktorých na návrh členských štátov vymenúva Rada na štvorročné obdobie. Podľa zmluvy musí Rada i Komisia konzultovať s výborom otázky týkajúce sa regiónov a výbor môže tiež z vlastnej iniciatívy vydávať stanoviská.

(e) Európska investičná banka

Európska investičná banka (EIB) sídli v Luxemburgu. Poskytuje pôžičky a záruky na pomoc menej rozvinutým regiónom EÚ a pomáha tiež podnikom zvyšovať ich konkurencieschopnosť.

(f) Európska centrálna banka

Európska centrálna banka (ECB) so sídlom vo Frankfurte je zodpovedná za správu eura a za menovú politiku Únie (pozri kapitolu 7 Hospodárska a menová únia (EMU) a euro).