I. Zjednocovanie kontinentu

(a) Únia s 27 členmi

V decembri 2002 sa v Kodani zišla Európska rada, ktorá uskutočnila jeden z najvýznamnejších krokov v celej histórii európskeho zjednocovania. Prizvaním 10 nových krajín do Európskej únie od 1. mája 2004 Únia nielen rozšírila svoje územie a zvýšila počet obyvateľov; bol to tiež koniec rozdelenia nášho kontinentu, ktorý sa od roku 1945 delil na slobodný svet a komunistický blok.

Piate rozšírenie Európskej únie má politický a morálny rozmer. Umožnilo Cypru, Českej republike, Estónsku, Lotyšsku, Litve, Maďarsku, Malte, Poľsku, Slovensku a Slovinsku – krajinám rovnako európskym ako ostatné nielen svojou zemepisnou polohou, ale aj kultúrou, dejinami a ambíciami – pridať sa do demokratickej európskej rodiny. Dnes sú už partneri vo veľkolepom projekte svojich otcov – zakladateľov Európskej únie.

(b) Ďalšie rozšírenie

Bulharsko a Rumunsko sa stali kandidátskymi krajinami v roku 1995. Proces vstupu do Únie u nich trval dlhšie  ako u ostatných 10 krajín. Do Únie vstúpili 1. januára 2007, čím sa počet členských štátov zvýšil na 27.

(c) Uchádzači o členstvo

Turecko, člen NATO, má dlhodobú asociačnú dohodu s EÚ a o členstvo v EÚ sa uchádza od roku 1987. Jeho geografická poloha a politická história spôsobili, že EÚ dlho váhala, kým reagovala na žiadosť o vstup kladne. V októbri 2005 Európska rada otvorila prístupové rokovania s Tureckom. Zároveň začala rokovať s Chorvátskom, ďalším kandidátskym štátom. Zatiaľ pre tieto dve krajiny nebol stanovený dátum, kedy by mali možné budúce prístupové zmluvy nadobudnúť platnosť.

(d) Západné balkánske štáty

Tieto krajiny, z ktorých väčšina bola súčasťou Juhoslávie, sa obracajú k Európskej únii, aby urýchlila ich ekonomickú rekonštrukciu, zlepšila ich vzájomné vzťahy poznamenané etnickými a náboženskými vojnami a konsolidovala v nich demokratické inštitúcie. V novembri 2005 EÚ poskytla štatút kandidátskej krajiny Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko (FYROM). Medzi ostatné kandidátske krajiny patrí Albánsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora a Srbsko.

II. Podmienky členstva

(a) Zákonné požiadavky

Európska integrácia bola vždy politickým a ekonomickým procesom, ktorý je otvorený pre všetky európske krajiny ochotné podpísať zakladajúce zmluvy a prijať celé zákonodarstvo EÚ. Podľa článku 237 Rímskych zmlúv sa „akýkoľvek európsky štát môže uchádzať o členstvo v Spoločenstve“.

V článku F Maastrichtskej zmluvy sa dodáva, že členské štáty majú „systém vlády [...] založený na princípoch demokracie“.

(b) Kodanské kritériá

Na základe žiadosti bývalých komunistických krajín o vstup do Únie Európska rada definovala v roku 1993 tri kritériá , ktoré tieto štáty musia splniť, aby sa stali členskými štátmi. Pred vstupom do Únie noví členovia musia mať:

• stabilné inštitúcie zaručujúce demokraciu, vládu zákona, ľudské práva a úctu k menšinám a ich ochranu;
• funkčné trhové hospodárstvo a schopnosť vyrovnať sa s tlakmi konkurencie a trhovými silami v rámci Únie;
• schopnosť prijať povinnosti vyplývajúce z členstva a musia podporovať ciele Únie. Musia mať verejnú správu, ktorá dokáže uplatňovať a riadiť zákony EÚ v praxi.

(c) Prístupový proces

Medzi každou kandidátskou krajinou a Európskou komisiou, ktorá zastupuje EÚ, sa uskutočňujú rokovania o vstupe. Po ich ukončení sa musia existujúce členské štáty jednohlasne rozhodnúť v Rade, že umožnia novému štátu pripojiť sa k EÚ. Európsky parlament musí dať svoj súhlas kladným hlasovaním absolútnej väčšiny svojich členov. Všetky prístupové zmluvy potom musia ratifikovať jednotlivé členské štáty v súlade so svojimi ústavnými postupmi.

V čase rokovania kandidátske krajiny dostávajú od EÚ pomoc, aby sa ľahšie ekonomicky vyrovnali s ostatnými krajinami. Pri rozšírení v roku 2004 to predstavovalo 41 miliárd EUR určených najmä na financovanie štrukturálnych projektov, ktoré pomáhajú novým členom plniť povinnosti členstva.

III. Aká veľká môže byť Európska únia?

(a) Zemepisné hranice

Na základe rozšírenia EÚ na 25 a neskôr na 27 členov vypracovali členské štáty nový zmluvný rámec, ktorého cieľom je zaručiť efektívne a demokratické fungovanie rozšírenej Únie. Počas tvorby tohto rámca sa zistilo, že mnohí Európania majú obavy, aké budú konečné hranice Európskej únie, obávajú sa dokonca o jej identitu. Na tieto otázky neexistujú jednoduché odpovede, najmä preto, že každá krajina má iné geopolitické či ekonomické záujmy. Baltské krajiny a Poľsko podporujú členstvo Ukrajiny v EÚ. Prípadný vstup Turecka bude znamenať otázny štatút pre niektoré krajiny na Kaukaze, napr. Gruzínska a Arménska.

Dubrovník v Chorvátsku, perla Jadranu.

Island, Nórsko, Švajčiarsko a Lichtenštajnsko nie sú členmi Európskej únie napriek tomu, že spĺňajú podmienky členstva, pretože verejná mienka v týchto krajinách je v súčasnosti proti pripojeniu.

Problematickými naďalej zostávajú politická situácia v Bielorusku a strategické postavenie Moldavska. Je tiež jasné, že členstvom Ruska by v Európskej únii vznikla neprijateľná nerovnováha, tak politická, ako zemepisná

(b) Administratívne prekážky

Súčasné pravidlá členstva definované v Zmluve z Nice v roku 2003 stanovujú inštitucionálny rámec pre Úniu s maximálnym počtom 27 členov. Prekročenie tohto čísla by si vyžadovalo novú medzivládnu dohodu o vzťahoch medzi členskými štátmi v rámci inštitúcií.

Ak sa Únia rozrastie na viac než 30 členov, bude pre ňu oveľa ťažšie naďalej fungovať podľa základných zásad ustanovených v zmluvách (pozri 4. kapitolu: „Ako Únia funguje?“). Budú sa musieť dôkladne preskúmať rozhodovacie postupy, aby sa zabránilo ochrnutiu Únie a zachovala sa jej schopnosť konať.

Medzi citlivé záležitosti patrí používanie úradných jazykov. Členstvom Bulharska a Rumunska sa zvýšil ich počet na 23. Obyčajní ľudia nesmú mať po rozšírení EÚ pocit, že sa ich národná alebo krajová identita v štandardizovanej Únii rozplynie.