V hospodárskej, obchodnej a menovej oblasti patrí Európska únia medzi najvýznamnejšie svetové veľmoci. Niektorí však opisujú Európsku úniu ako ekonomického obra, ale politického trpaslíka. Nie je to presné tvrdenie. EÚ má dôležitý vplyv na medzinárodné organizácie ako Svetovú obchodnú organizáciu (WTO), určité orgány Organizácie spojených národov (OSN) a na svetových summitoch o životnom prostredí a rozvoji.

Je však pravda, že členské štáty EÚ čaká ešte dlhá cesta v diplomacii a politike, kým prehovoria jedným hlasom v dôležitých oblastiach, ako je mier a stabilita, vzťahy s USA, terorizmus, Blízky východ a úloha Bezpečnostnej rady OSN. Krajiny EÚ si zachovávajú národnú suverenitu, najmä v obranných systémoch, ktoré sú v rukách národných vlád a väzby medzi nimi sa vytvárajú pomocou dohôd s NATO.

I. Obranná politika je v zárodočnej fáze

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP) a Európska bezpečnostná a obranná politika (EBOP) sú obsiahnuté v Maastrichtskej zmluve (1992), Amsterdamskej zmluve (1997) a v Zmluve z Nice (2001), kde sa definujú hlavné úlohy EÚ v oblasti obrany. Na tomto základe sa v EÚ vybudoval aj jej druhý pilier, v ktorom sa rozhoduje na základe medzivládnej dohody a kde Komisia a Parlament zohrávajú len minimálnu úlohu. Rozhodnutia sa prijímajú konsenzom, čo umožňuje štátom zdržať sa hlasovania.

(a) Politický a strategický obraz v roku 2006

Skončilo sa viac ako pol storočia trvajúce obdobie studenej vojny – Rusko ide novým smerom a bývalé komunistické krajiny vstupujú do NATO a takmer súčasne do EÚ. Európsky kontinent sa zjednocuje v mieri a európske krajiny spolupracujú v boji proti medzinárodnému zločinu, obchodovaniu s ľuďmi, nezákonnej migrácii alebo proti praniu špinavých peňazí.

Rozšírená EÚ vytvorila organizované partnerstvá so svojimi susedmi, niektorí z nich majú v dohľadnom čase vyhliadky na vstup do Európskej únie.

Spojené štáty akceptujú, aby Európa využila logistickú kapacitu NATO aj v prípade vojenských akcií, do ktorých sa ony nechcú zapojiť. Ide o využitie tajných služieb, techniky, kapacity veliteľstva a dopravy.

Teroristické násilie, ktoré postihlo mnohé časti sveta - útoky na Washington a New York z 11. septembra 2001, bombardovanie v Madride v roku 2004 a v Londýne v roku 2005 - úplne zmenilo strategické plánovanie v tejto oblasti. Európske krajiny musia úzko spolupracovať pri výmene informácií s cieľom zabrániť teroristom a ich prívržencom podobným útokom. Európa prekročila hranice svojich tradičných obranných spojenectiev a spolupracuje nielen so Spojenými štátmi, ale aj s mnohými ďalšími krajinami, ktoré podporujú demokraciu a ľudské práva.

Pomoc v ťažkých časoch – vojaci EÚ pomáhajú nastoliť mier v Kongu.

(b) Hmatateľné výsledky v oblasti bezpečnosti a obrany

Podľa Amsterdamskej zmluvy bol Javier Solana v roku 1999 vymenovaný za prvého Vysokého predstaviteľa EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku (CFSP).

Členské štáty EÚ si stanovili konkrétny cieľ, ktorý je súčasťou ich snahy zabezpečiť spoločnú európsku bezpečnostnú a obrannú politiku. Chcú založiť bezpečnostný zbor schopný rýchlej reakcie podporovaný námorníctvom a letectvom a udržať ju jeden rok. Tento zbor nebude pravou európskou armádou. Bude vytvorený z existujúcich národných ozbrojených síl.

Avšak po založení Politického a bezpečnostného výboru (PSC), Vojenského výboru Európskej únie (EUMC) a Vojenského štábu Európskej únie (EUMS) pod pôsobnosťou Rady a so sídlom v Bruseli Únia už má politický a vojenský nástroj na realizovanie misií, ktoré si naplánovala: humanitárne misie mimo Európy, mierové operácie a iné operácie v súvislosti so zvládaním vypuknutých kríz.

Keďže je vojenská technológia čoraz sofistikovanejšia a nákladnejšia, vlády EÚ považujú za čoraz nevyhnutnejšie spolupracovať v oblasti výroby zbraní. Okrem toho, ak majú ich ozbrojené sily vykonávať spoločné misie, ich systémy musia byť vzájomne prepojené a ich zariadenia musia byť dostatočne štandardizované. Európska rada rozhodla v roku 2003 v Solúne, že zriadi Európsku obrannú agentúru.

Únia podnikla od roku 2003 niekoľko mierových misií a misií na riešenie kríz. Najdôležitejšia z nich plnila svoje poslanie v Bosne a Hercegovine, kde vojenská sila EÚ (EUFOR) pozostávajúca zo 7 000 oddielov nahradila v decembri 2004 mierové sily NATO.

EÚ však nemá samostatné obchodné zmluvy so svojimi hlavnými obchodnými partnermi spomedzi vyspelých krajín, ako sú Spojené štáty americké a Japonsko. Obchodné vzťahy sa riešia podľa mechanizmov WTO. Spojené štáty americké a Európska únia sa snažia vyvinúť vzťahy založené na rovnosti a partnerstve. Avšak krajiny Európskej únie sa nie vždy vedia dohodnúť, aký typ diplomatických, politických a vojenských zväzkov majú zriadiť so Spojenými štátmi americkými.

 Európska únia umocňuje obchodné vzťahy s objavujúcimi sa mocnosťami v iných častiach sveta, od Číny a Indie až po Strednú a Južnú Ameriku. Obchodné zmluvy s týmito krajinami obsahujú aj technickú aj kultúrnu spoluprácu.

IV. Afrika

Vzťahy medzi Európou a subsaharskou Afrikou majú dlhoročnú tradíciu. Bývalé kolónie a zámorské územia niektorých členských štátov sa prostredníctvom Rímskej zmluvy z roku 1957 stali asociovanými členmi Spoločenstva. Dekolonizácia, ktorá sa začala začiatkom 60. rokov 20. storočia, premenila vzťahy medzi nimi na iný druh spojenia, na spojenie medzi zvrchovanými krajinami.

Prioritou Únie je, aby mali všetci prístup k čistej vode.

Dohoda z Cotonou   , ktorá bola podpísaná v roku 2000 v Cotonou, hlavnom meste Beninu, znamenala novú etapu v politike rozvoja Európskej únie. Dohoda medzi Európskou úniou a štátmi Afriky, Karibiku a Tichomoria (AKT) je najambicióznejšou a najrozsiahlejšou dohodou o obchode a pomoci, aká bola kedy uzavretá medzi rozvinutými a rozvojovými krajinami. Nasledovala po Lomskej konvencii, ktorá bola pôvodne podpísaná v roku 1975 v Lomé, metropole štátu Togo, a potom pravidelne aktualizovaná.

Základný cieľ tejto dohody o obchode a pomoci je rovnaký ako v prípade Lomskej konvencie: „podporiť a urýchliť hospodársky, kultúrny a sociálny rozvoj štátov AKT a upevniť a odlíšiť ich vzťahy (s Európskou úniou a jej členskými štátmi) v duchu solidarity a vzájomných záujmov“.

Nová dohoda zachádza oveľa ďalej ako predchádzajúce zmluvy, keďže sa posunula z obchodných vzťahov založených na prístupe k trhu na obchodné vzťahy v širšom zmysle. Zavádza napríklad nové postupy pri riešení problémov súvisiacich s porušovaním ľudských práv.

Európska únia poskytla najmenej rozvinutým krajinám, z ktorých 39 krajín  podpísalo Dohodu z Cotonou, osobitné obchodné výhody. Od roku 2005 budú môcť vyvážať na trh Únie prakticky všetky druhy výrobkov bez cla. Európsky rozvojový fond financuje podporné programy AKT a vypláca od dvoch do troch miliárd EUR ročne.